Keby knihy boli ako softvér (antiutópia)

Autor: Viliam Búr | 4.10.2006 o 9:00 | Karma článku: 13,80 | Prečítané:  18542x

V oblasti digitálnych diel -- programov, filmov, hudby -- vydavateľské giganty použitím technických prostriedkov okresávajú práva zákazníkov i autorov spôsobom, ktorý by bol kedysi nemysliteľný. Ale keď sa budú zmeny zavádzať po maličkých krokoch, a keď sa pointa ukryje v technických detailoch, väčšina si postupne zvykne a názory menšiny sa potlačia silou. Pokúsil som sa použiť podobenstvo, ako by vyzeralo, keby rovnaké pravidlá platili ohľadom kníh.

Vstúpil som do kníhkupectva. Pomedzi police plné kníh som prešiel k predavačovi.

"Dobrý deň. Rád by som si kúpil knihu 'Dobrodinec sveta (životopis Viliama Bránu)'."

"Iné tu ani nepredávame," povedal predavač. "Nie sme špecializovaný obchod pre literárnych vedcov. Máme tu len to, čo potrebujú bežní čitatelia."

Obzrel som sa. Skutočne, všetky police boli plné výtlačkov jedinej knihy. Väzby kníh sa líšili iba nepatrnými detailmi... niektoré mali na obale zelený pásik navyše, iné zase fialové koliesko; všade bol ale rovnaký nadpis a holografický Dobrodincov portrét.

"Chcete osobné alebo rodinné vydanie?" opýtal sa predavač.

"V čom je rozdiel? Totiž, rád by som to kvalitnejšie, ak sa dá... ak mi na to peniaze budú stačiť..." Nechcel som vyzerať ako škrob, ale predsa len... mal som so sebou akurát toľko, čo som si zarobil na brigáde. Nechcelo sa mi od rodičov ťahať peniaze, ak nemusím.

"Obsah je prakticky rovnaký, aspoň pre bežného čitateľa," vysvetľoval predavač. "Rozdiel je najmä v licencii. Kúpou osobného vydania získavate právo čítať túto knihu. Iba vy osobne, nikto iný. Môžete si ju nosiť so sebou, napríklad na výlet. Rodinné vydanie je drahšie, ale môže si ho čítať celá rodina, pokiaľ býva v jednej domácnosti. Rodinné vydanie totiž nemožno vyniesť z domu. Z pohľadu Dobrodinca sa za rodinu považuje len úzky rodinný kruh, nie kadejaké tetičky z tretieho kolena... to by niektorí mohli začať tvrdiť, že všetci ľudia sú jedna rodina, lebo pochádzajú z Adama a Evy, chápete?" zasmial sa predavač. Podal mi cenník.

A sakra. "No, v podstate tú knihu budem čítať len ja. Rodičia už majú svoje osobné vydania; naposledy si ich kupovali tuším pred troma rokmi. Až tak veľa sa medzičasom nezmenilo, či áno?" pozrel som na predavača, ale ten sa tváril, že otázku nepočul. Samozrejme, rozprávať sa o detailoch knihy s niekým, kto nie je jej legálnym vlastníkom, by bolo porušením zákona. Síce si ju idem hneď kúpiť, ale... chápem ho; nemôže vedieť, či nie som agent provokatér.

"Ak si kúpim osobné vydanie a budem sa o knihe rozprávať s rodičmi," vysvetľoval som, ako keby sa ľudia snáď rozprávali aj o niečom inom ako o Dobrodincovej knihe, "a náhodou zistíme, že nejaká kapitola je v mojej knihe napísaná inak ako v ich staršej verzii, asi im nemôžem ani ukázať, v čom je rozdiel, však?"

Predavač na mňa vypúlil oči. Toto bola fakt otázka hodná agenta provokatéra.

"Samozrejme, že nie," rozhodil rukami. "Ukazovať Dobrodincovu knihu niekomu, kto si ju nekúpil... veď to by bolo okrádanie Dobrodinca! Kto vlastní staršiu verziu, má právo len na tú staršiu. Dobrodinec do svojho diela odvtedy vložil ďalšie roky úsilia, opravoval preklepy, cibril argumentáciu, napísal niekoľko nových strán. Ukázať to niekomu zadarmo? Mladý muž, neurazte sa, ale hovoríte ako nejaký pirát. Nemáte náhodou čiernu pásku cez oko?" zahľadel sa na mňa podozrievavo.

"Nie, to mi len vlasy padajú do čela," rýchlo som ich odhrnul. "Kúpim si osobné vydanie, a nikomu ho neukážem. Sľubujem."

Predavač pokrčil plecami. "Ani by som vám to neodporúčal. Kniha má zabudované senzory. Osobné vydanie si pri prvom otvorení naskenuje vzorku vašej očnej sietnice, a tú si uloží. Ak zistí, že do nej pozerá niekto iný, aktivuje sa autodeštrukčné zariadenie a kniha zhorí. Ešte predtým bude signalizovať na najbližšiu policajnú stanicu. Rodinné vydania si zase pri prvom otvorení pomocou GPS zistia svoju polohu, potom je tolerancia v okruhu päť metrov od miesta aktivácie. Takže sa ich ani neodporúča veľmi prenášať po byte, nosiť na balkón a tak... jednoducho si vyhraďte jedno stabilné miesto, a máte to bez zbytočných problémov. Ľudia mnoho špekulujú, a len na vlastnú škodu. Takže určite chcete to osobné vydanie?" pozrel na mňa, a keď som prikývol, vytiahol zo šuflíka tlačivo.

"Zmluva s čitateľom. Sem napíšte svoje meno, priezvisko... áno... sem telefónne číslo," čakal, než vyplním potrebné údaje a pozorne pritom sledoval, čo píšem. "Teraz vám pre istotu na to telefónne číslo prezvoním, aby som overil jeho platnosť. Chápete, ľudia sú všelijakí, niektorí sú schopní vymyslieť si náhodné meno a číslo, treba ich kontrolovať." Mobil zazvonil a stíchol.

"Hm, vidím, že nosíte okuliare. No... to sa musíte rozhodnúť, pred prvým čítaním, či tú knihu chcete čítať s okuliarmi alebo bez nich. Lebo keď vás raz kniha naskenuje, či už s okuliarmi alebo bez nich, keď potom zistí nejakú zmenu, bude to omylom považovať za porušenie licencie a zničí sa. Ak viete vydokladovať, čo presne sa stalo, právne problémy s tým mať nebudete, ale asi si budete musieť kúpiť novú knihu. Takže zvážte... ak sa chystáte v najbližšej dobe zmeniť dioptrie, bude to rozumné urobiť ešte pred prvým čítaním."

"A čo ak sa mi zrak upraví postupne? Lekárka povedala, že tak zhruba o rok, možno o dva, by som už mohol mať oči v poriadku."

"O pár rokov Dobrodinec iste vydá novú verziu knihy. Takže môžete odloženie okuliarov spojiť so zakúpením novej verzie, tak to bude najefektívnejšie. Alebo zvážite sám... ak sa vám zrak napraví rýchlo a budete mať dosť peňazí, jednoducho si túto verziu kúpite ešte raz."

Vyplnil som všetky zostávajúce položky, pridal svoj podpis a odtlačok prsta. Predavač mi podal lesklú samolepku s nápisom 'Čítam Dobrodincovu knihu' a upozornil ma: "Toto musíte mať na sebe nalepené, ak čítate knihu niekde na verejnosti. Môžete si ju umiestniť na čelo alebo na ruku; hlavne čo najviditeľnejšie, aby vás polícia nemusela zbytočne zastavovať."

Asi mi toľké papierovanie otupilo úsudok, takže som nerozumne zahundral čosi ako: "Toľko opletačiek kvôli nákupu jednej knihy... zaplatím za ňu, tak je moja, načo to ešte kontrolovať a dokazovať?"

Predavačovi ovisla sánka a zahľadel sa na mňa ako na blázna. "Čo tú mládež dnes v školách učia? Toto je naprostá neúcta k intelektuálnemu vlastníctvu," zavrtel hlavou a zopakoval mi ako učiteľka na základnej škole: "Knihu si predsa nemožno kúpiť a vlastniť. Kúpiť si možno len hmotné predmety, napríklad vrece zemiakov. Keď kupujete Dobrodincovu knihu, kupujete si iba ten papier, na ktorom je vytlačená! Ale samotné idey v knihe obsiahnuté -- plody Dobrodincovho ducha -- tie si môžete iba licencovať. Za poplatok vám Dobrodinec láskavo poskytuje možnosť oboznámiť sa s jeho myšlienkami a využívať ich v každodennom živote. Na jeho múdrosti stojí celá naša civilizácia; nebyť jeho knihy, boli by sme všetci negramotní, okrem niekoľkých literárnych vedcov. A ak porušíte pravidlá, ktoré vám Dobrodinec stanovil, môže vám na základe licenčnej zmluvy vaše privilégium opäť odobrať." Nechcel som ho provokovať, tak som len prikývol a odišiel.

Z obchodu som odchádzal šťastný. Konečne som sa cítil ako dospelý. Mám vlastné vydanie Dobrodincovej knihy. Doteraz sme v škole používali spoločné školské vydanie; masívna kniha bola prikovaná na učiteľskom stole a my sme sa do nej postupne chodili pozerať. Dobrodinec vo svojej láskavosti uzavrel s ministerstvom školstva výhodnú zmluvu. Za peniaze zo štátneho rozpočtu sa s výraznými zľavami nakúpili knihy do každej školy, takže každé dieťa mohlo mať prospech z Dobrodincovej múdrosti.

Staré učebnice sa dávno vyhodili. Čo s nimi... v porovnaní s Dobrodincovou knihou nestáli za nič. Plné zložitých odborných výrazov, písané malým čiernym písmom v riadkoch s pravidelnými rozostupmi -- vyzerali jedna ako druhá, a ani jedna nás nebavila. Raz darmo, éra čiernobieleho textového riadku pominula; žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Dobrodincove knihy majú veľké farebné písmená a najmä plno obrázkov. Niektoré obrázky sa menia, keď nakloníte knihu; je to ako keby sa pohybovali. Takto má vyzerať moderná kniha.

A ako dobre sa číta! Napríklad kapitola o gravitácii. Vtipným spôsobom popisuje, ako Dobrodinec raz sedel pod stromom a na hlavu mu padlo jablko. Na základe toho objavil gravitačný zákon, ktorý znie: "Teleso padá smerom k zemi." Jasné ako facka! Ešte za čias mojich rodičov sa fyzika vyučovala aj na vysokých školách, pretože ju nevedeli vysvetliť modernými a efektívnymi metódami. Keď sa mi rodičia snažia niečo z toho vysvetliť, vôbec nerozumiem, čo hovoria. Ľutujem ich, s čím všetkým sa museli v časoch pred Dobrodincom trápiť. Som rád, že nemusím žiť v takej primitívnej dobe.

Jeden môj spolužiak je členom takej divnej sekty. Hovoria si 'svedkovia Tučniakovi'. Nosievajú tričká s kresleným tučniakom (v škole im to našťastie nedovolia) a čítajú akési podivné knihy. Samozrejme sú to vyvrheli spoločnosti, aj keď sa nedá poprieť, že medzi nich patria skôr tí inteligentnejší, a že vďaka svojmu čudnému spôsobu uvažovania občas dôjdu na také veci, ktoré nikto nechápe. Ale zato tie ich reči sú celkom neznesiteľné... že sa celá spoločnosť rúti do záhuby, že ľudia sú čoraz hlúpejší, že sa obmedzuje sloboda slova...

Sloboda slova je samozrejme z ekonomického hľadiska nezmysel. (Keby poriadne čítali Dobrodincovu knihu, vedeli by to.) Keby každý mohol zadarmo šíriť myšlienky, ľudia by nemali motív tieto myšlienky vytvárať a civilizácia by zanikla. Len vďaka ochrane intelektuálnych práv sa u ľudí vyvinula schopnosť myslieť; tým sa líšime napríklad od opíc. Takisto mi nie je jasné, čo hodnotné už môže človek vyčítať zo starých kníh. Spolužiak vraj čítal Ezopove bájky a román 1984 od Orwella. Načo sú modernému človeku básničky nejakého neandertálca... a ten druhý, to ani netuším, kto bol. A vrcholom všetkého je, že sa niektorí z nich učia sami písať. Nechápem, čo z toho majú; Dobrodincovi sa aj tak nemôžu vyrovnať, radšej keby robili niečo užitočné. Ale keď ich to baví... a dokiaľ im to nezakážu... nech sa hrajú. ;-)


Späť do nášho sveta...

Možno ste si aj vy pri inštalácii MS Windowsu položili otázku: Načo ten hlúpy softvér potrebuje vedieť moje meno a názov firmy? (Ak niečo nevyplním, nepustí ma ďalej.) Asi na to, aby sa mohol ešte raz opýtať pri inštalácii MS Office. Ale akým právom? Keď si kupujem chleba v obchode, tiež odo mňa nepýtajú občiansky preukaz.

Môže byť z toho nejaký problém, ak vyplním nesprávne údaje? Nemám žiadnu kontrolu nad tým, čo s týmito údajmi program urobí. Vedeli ste, že keď niečo napíšete vo Worde alebo Exceli, program automaticky vloží vaše meno do každého dokumentu? A keď to viete nájsť a vymazať, ste si istí, že už je to všetko? Autora vírusu Melissa chytili na základe toho, že program do jeho pôvodného dokumentu s vírusom iniciatívne vložil aj výrobné číslo jeho sieťovej karty. Bravo, spravodlivosť zvíťazila! Ale asi sa nedozvieme o tom, koľkých disidentov možno rovnakým spôsobom pochytala čínska vláda.

Čo je toto za svet, keď človek nemôže vlastnému počítaču veriť? Dokonca mi zákon zakazuje skontrolovať si, čo presne tie programy robia. Nazýva sa to "reverzné inžinierstvo", a aj to vraj škodí autorským právam. No bisťu. Prísne vzaté by sa pri dodržiavaní takýchto zákonov museli zakázať všetky antivírusové programy... veď už samotné zisťovanie, či program je alebo nie je vírus, je prísne vzaté reverzným inžinierstvom a poškodzovaním autorských práv. Samozrejme zákony tohoto typu sa vždy uplatňujú selektívne, to jest... keď nahneváte niekoho dôležitého.

Predstavte si, že by vás na ulici zastavil policajt, a žiadal by doklad o tom, že ste si legálne kúpili... napríklad topánky. Keď nemáte pokladničný bloček, sorry, idete do basy, chápte predsa, že výrobcovia topánok majú vďaka zlodejom miliardové straty. V prípade softvéru sa však považuje za samozrejmé, že ak na výzvu "softvérovej polície" neviete preukázať svoju nevinu, tak ste vinný. Ak stratíte pokladničné bločky, radšej rýchlo všetko odinštalujte. A keď už ste pri tom, nainštalujte namiesto toho Linux, a máte navždy po problémoch tohoto typu. Linuxáci svojich zákazníkov nešikanujú.

Súhlasili by ste s tým, aby sa v škole vaše deti neučili o všetkých krajinách, ale iba o tých, do ktorých ponúka zájazdy jedna konkrétna cestovná kancelária? Alebo aby na literatúre preberali iba knihy vydané v jednom konkrétnom vydavateľstve? Asi nie... ale za normálne sa považuje, keď sa na informatike preberajú programy iba od jednej konkrétnej firmy. Celé slovenské školstvo ochotne pracuje ako reklamný partner a bezplatný školiteľ jednej zahraničnej eseročky. A čo za to? Haleluja, dostaneme na výrobky danej firmy zľavu! Namiesto toho, aby sme si konkurenčné výrobky stiahli zadarmo. Ale veď je to celé z našich daní. Prečo deťom radšej neukážeme, ako funguje OpenOffice? Môžeme ho zadarmo nasadiť na všetky školy, deti si ho budú môcť inštalovať zadarmo legálne aj doma, ušetria na tom firmy... celému štátu prestanú unikať miliardy. Alebo sú pre nás záujmy zahraničnej eseročky dôležitejšie?

Kúpil som si domov MS Windows. Čítanie licenčnej zmluvy, jedna báseň. Licencia sa vzťahuje iba na jeden počítač. Skvelé... takže keď sa náhodou pokazí (spadne zo stola, zhorí, dostane šok z elektrickej siete po údere blesku), môžem si k nákladom na nový počítač pripočítať aj sumu na nový MS Windows. Prečo? A čo ak mi bude počítač o dva roky pripadať málo výkonný, a budem chcieť niečo vymeniť? Mimochodom, ten MS Windows je slovenský; inštaluje sa takto: najprv z jedného CDčka nainštalujete anglický, potom ho druhým "prepnete" na slovenský. A prepnúť naspäť už nejde. Ak by som potreboval používať aj slovenský aj anglický MS Windows, musím si kúpiť oba (hoci CDčka oboch už vlastne kúpené mám, len ich nesmiem použiť inak ako je predpísané). Linux si prepnem z jedného jazyka do druhého, kedy sa mi zachce; mám na výber asi sto jazykov, vrátane esperanta.

Často sa zdôrazňuje (pri softvéri, hudbe, atď), že zákazník neplatí za nosič, ale za obsah na ňom nahraný. Zaujímalo by ma, čo sa stane, ak sa vám tento nosič náhodou poškriabe a pôjdete si vypýtať druhý... samozrejme za výrobnú cenu, veď za obsah ste už raz zaplatili. Asi sa rýchlo dozviete, že v skutočnosti sa predsa len plná suma platí (aj) za nosič. ;-)

Veľký úder zákazníckym právam príde v blízkej budúcnosti; nazýva sa "Digital Rights Management" (DRM). V skratke ide o to, že si hudbu alebo filmy "chránené" týmto systémom budete môcť pustiť iba tak, že sa vám do počítača nahrá program od výrobcu, ktorý si bude overovať, či máte na vypočutie hudby alebo pozretie filmu právo. Samotná hudba alebo film budú zašifrované a bez povolenia programu sa k nim nedostanete. Program bude zvyčajne komunikovať s internetovou stránkou výrobcu, ktorá si o vás môže bez vášho vedomia ukladať záznamy. (Napríklad hudobná spoločnosť bude mať presný prehľad o tom, ktorú pesničku od nej ste si kedy pustili.) Výrobca si tak môže stanoviť ďalšie podmienky, napríklad, že si pesničku môžete vypočuť iba 20-krát, alebo iba cez víkend, alebo iba rok po jej kúpení. A potom máte smolu. Rovnako máte smolu, ak síce ešte máte právo na vypočutie pesničky, ale výrobca medzičasom skrachoval a program sa na jeho stránku nevie pripojiť. Prípadne skúste reklamovať, ak takýto program urobí chybu. A zabudnite na to, že by ste si takúto pesničku nahrali na váš prenosný MP3 prehrávač.


Dúfam, že som vás presvedčil, že v oblasti legislatívy digitálnych diel je "niečo zhnité". Problém je totiž práve v tom, že zvyčajne nejde o technické veci, ale o zákony. Uvedené technické problémy sa dajú vyriešiť technickými prostriedkami... a potom vás zavrú, pretože to je ilegálne. Od zákonodarcov záleží, koľko obmedzujúcich zákonov v prospech vydavateľských gigantov prijmú, a nakoľko obmedzia naše občianske slobody. Nezáleží to na odborníkoch informatikoch... názory odborníkov sú jasné, a všeobecne ignorované. V tejto hre existujú len dve významné sily: tlak lobbistov, a tlak voličov. A keďže ide o ekonomiku, do istej miery aj tlak zákazníkov. (Legislatíva však môže zakázať konkurenciu, napríklad formou softvérových patentov, a potom zákazníci nebudú mať na výber.)

Informujte ľudí okolo seba. Tlačte na politikov, nech sa k tejto téme jasne vyjadria. Ignorujte všetky výrobky s DRM (až prídu na náš trh) a varujte pred nimi ostatných. Žiadajte od školy, aby vaše deti naučila používať Linux a OpenOffice. Od ministerstva školstva žiadajte vysvetlenie, prečo míňa vaše dane na niečo, čo je dostupné aj zadarmo. Začnite doma používať slobodný softvér. -- Existujú veci, ktoré môžeme urobiť jednotlivo, a ktoré môžeme urobiť spolu. Len o nich treba vedieť. A treba vedieť o tom, čo nás čaká, ak sa nebudeme brániť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.


Už ste čítali?