Mýliť sa menej

Autor: Viliam Búr | 29.6.2014 o 10:00 | (upravené 29.6.2014 o 10:15) Karma článku: 13,71 | Prečítané:  7366x

Za posledné štyri desaťročia behaviorálni ekonómovia a kognitívni psychológovia objavili mnohé kognitívne skreslenia, ktorým podliehajú ľudské mozgy pri myslení a rozhodovaní...

 

V detstve ma bavila matematika.

V platonickej rovine mi láska k matike zostala na celý život, ale v detstve som tie rovnice naozaj počítal, nielen esteticky obdivoval. Získal som tak sadu nástrojov, ktoré mi boli užitočné po celý život, v rôznych oblastiach.

Niekto by sa mohol opýtať: „Načo vzorce? Bude kvôli tomu chlieb lacnejší?“ A ja by som sa opýtal: „Ak nevieš rátať vzorce, nedokážeš vypočítať infláciu, prepočítať eurá na koruny... odkiaľ ty vlastne vieš, či je ten chlieb naozaj lacnejší alebo nie? Iba opakuješ, čo ti povedali v televízii alebo v novinách.“

(Alebo príklad z reálneho života, kde jeden pán chytro povedal: „Z grafov sa nenajeme.“ Nuž, to je pravda, a každý to vie. Tie grafy sú na to, aby ukázali, koľko ľudí sa nenaje vďaka tomuto pánovi a jeho kumpánom. A on to vie; veď práve preto sa mu nepáčia. Zároveň však pozná prostý ľud, a vie, akému argumentu rozumie a akému nie. To je na ukážku, že aj taká napohľad neutrálna vec ako matematika si vie ľahko narobiť nepriateľov.)

Najcennejšia lekcia z matiky bola tá, ktorú nájdete medzi riadkami. Slovami by sa dala vyjadriť asi takto: „Správna odpoveď existuje (a nezávisí od žiadnej autority).“ Výsledok výpočtu „2 + 2“ môže byť správny alebo nesprávny, ale nie je podstatné, či ho vypočítal žiak alebo učiteľ; či na to mal formálne vzdelanie, titul, funkciu alebo živnosť; či to bol ľavičiar alebo pravičiar; muž alebo žena; beloch alebo černoch; chudobný alebo bohatý; či to bol kráľ, pápež alebo boh; či to bolo dnes alebo pred tisíc rokmi. Všetky tieto činitele, také dôležité v mnohých iných oblastiach života, v matematike neznamenajú nič.

Z toho vyplýva, že ak máte vo výpočte chybu, nezostáva vám nič iné, než si ju opraviť. (Aké odlišné od mnohých oblastí života, kde človek získava body za to, že vytrvalo stojí za svojím názorom, hlasnejšie kričí, prípadne si zavolá na pomoc kamarátov.) Rovnako to však platí pre všetkých. Ak nájdete chybu v riešení príkladu v učebnici matematiky, a ak je to naozaj chyba, potom máte pravdu vy; a nie je podstatné, koľko titulov pred menom a za menom má autor učebnice. Preto si myslím, že matematika buduje niektoré stránky charakteru; a to môže prispievať k jej všeobecnej neobľúbenosti. Záleží však na tom, či človek tieto lekcie vztiahne na celý svoj život, alebo ich po skončení hodiny odloží do zásuvky spolu s pravítkom a kružidlom.

S láskou spomínam na matematický krúžok, kde sme sa bavili nielen o matike... ale to by asi bolo na samostatný článok; a možno ani to by nestačilo. Niektoré veci treba zažiť, inak sú ťažko uveriteľné. Je to úžasné byť obklopený ľuďmi, ktorým to výborne myslí, a ktorí svoju intelektovú kapacitu nevyužívajú na to, aby sa hádali za svoj názor, ale aby zisťovali, ako veci naozaj sú. Až keď sa ten krúžok skončil, uvedomil som si, aký vzácny je takýto postoj v skutočnom živote. A počas nasledujúcich rokov som s hrôzou zisťoval, že ďalšiu takúto skupinu ľudí neviem nájsť. (Pripúšťam možnosť, že som hľadal nesprávnym spôsobom, na nesprávnych miestach. Nie som však sám, kto takto hľadal a nenachádzal.)

 

Keď som o mnoho rokov neskôr robil učiteľa na gymnáziu, skupina žiakov chcela založiť debatný klub. Aby to mohlo byť na pôde školy, potrebovali nejakého učiteľa ako dozor (ako poistku, aby v zápale debaty nezačali rozbíjať lavice alebo okná). Súhlasil som, že to s nimi raz skúsim, a potom uvidíme ako ďalej.

Neviem, nakoľko bol ďalší vývoj charakteristický pre debatné kluby vo všeobecnosti (možno vôbec). Debatujúci si navzájom skákali do reči, nesúvislo sa skákalo z témy na tému, každý sa snažil pritiahnuť čo najviac pozornosti na seba a nevenoval pozornosť tomu, čo hovoria druhí; nanajvýš hľadal nejaké slovíčko, do ktorého by sa mohol zadrapiť a preskočiť na svoju tému. Ku koncu sa už argumentovalo iba pomocou fráz (veď čo iné môžete, ak viete, že vám o dve sekundy niekto skočí do reči) a jediný spôsob, ako v tom hluku zaujať, bol hľadať frázy čo najextrémnejšie a najšokujúcejšie.

Predpokladám, že iný učiteľ by ich zastavil už niekde v polovici; ja som čakal a dával im príležitosť na vlastnú reflexiu. Na záver som sa opýtal, čo nové sa v tejto debate dozvedeli alebo si uvedomili. No, nič; ale dobre si podebatovali, a každý mal možnosť vyjadriť svoj názor. A tešia sa na ďalšiu podobnú debatu.

Vysvetlil som, že mne debata, v ktorej sa nikto nič nedozvie, ani si nič neuvedomí, pripadá ako absolútna strata času (a nie som kvôli nej ochotný stratiť ďalšie voľné popoludnie). A že možno by bol výsledok trochu iný, keby dokázali chvíľu vydržať pri jednej téme, aby aspoň hovorili o tom istom, a nie jeden pomimo druhého. A že tú tému by sme si mohli dohodnúť vopred, aby mali debatujúci možnosť pripraviť si nejaké argumenty (nielen pocity a názory). Takže: aká to bude téma?

V súlade s duchom dovtedajšej debaty, najasertívnejší debatér odvážne vykríkol: „Cigánsky problém!“ A všetci puberťáci na mňa pozreli so vzdorovitým očakávaním: Tak, učiteľ, teraz ukáž svoju pravú tvár prudérneho predstaviteľa establishmentu a krutou cenzúrou rozdrv našu slobodu slova; my však z tejto miestnosti odídeme ako hrdí morálni víťazi.

Pokrčil som plecami, reku, je to rovnako dobrá téma ako každá iná; moje výhrady sa týkajú spôsobu debatovania. Pokojne môžeme celý nasledujúci klub stráviť debatovaním o spôsobe života v rómskych osadách, o jeho spoločenských príčinách, dôsledkoch, a možných riešeniach. Požadujem akurát to, aby debatéri prišli pripravení; aby sa argumentovalo faktmi, nie dojmami; inak to celé nemá zmysel; všetci vopred vieme, čo by sa povedalo, tak to môžeme rovno preskočiť. Pod odbornou pripravenosťou rozumiem to, že každý debatujúci bude prinajmenšom vedieť odpovedať na nasledujúce otázky: „Koľko Rómov žije na svete? Koľko na Slovensku? Ktoré krajiny na svete majú najväčšie percento rómskej populácie? Odkiaľ pochádzajú Rómovia? Akú majú kultúru a jazyk? Delia sa na viaceré skupiny? V čom je medzi nimi rozdiel? Kedy k nám prišli? Aké bolo ich postavenie v Uhorsku? Aké v iných európskych krajinách? Aké zákony pre nich platili za socializmu? Kedy, ako a prečo vznikli dnešné rómske osady? Aké percento Rómov žije v osadách? Ako vyzerá priemerný deň priemerného obyvateľa osady? Čo sú hlavné prekážky, keď sa niekto chce vymaniť zo života v osade? Aké boli doterajšie pokusy riešiť situáciu v osadách? Ktoré z nich mali zatiaľ najväčší úspech?“ Na všetky tieto otázky sú dostupné odpovede na internete, dokonca po slovensky, pošlem linky na príslušné stránky, očakávam, že si ich všetci prečítajú (a samozrejme si môžu dohľadať ďalšie informácie), a potom o tejto téme môžeme debatovať. Lebo potom budeme aspoň vedieť, o čom hovoríme.

Ukázalo sa, že o takýto druh debaty nie je záujem. Zaujímavá je taká debata, v ktorej možno vyjadriť svoj názor. Fakty, tie sú iba na obtiaž. Na ďalšom debatnom klube som už teda nebol.

 

Zistil som, že úcta k skutočnosti je pomerne zriedkavá, a dokonca ani matematika nie je zárukou zdravého myslenia. Skôr naopak, keď sa ľudia pustia do „politizovania“, často strácajú nielen zdravý rozum, ale dokonca aj matematické schopnosti. To som s veľkým prekvapením zistil na matfyze, asi v prvej triede.

(To boli, mimochodom, zaujímavé časy, keď ľudia ešte neviseli celé dni na webe a nemali tisíce neznámych ľudí ako „friendov“ v sociálnych sieťach. Naopak, vtedy bol človek spoločenským outsiderom, keď vedel, čo je to internet, a keď si nebodaj myslel, že niečo také má budúcnosť. Pamätám si tie neveriace reakcie ne-kockáčov: Jeden počítač je spojený káblom s počítačom v inej krajine, a ty môžeš cez ten počítač komunikovať s tým druhým počítačom. Vysvetli mi, načo by normálny človek kedy potreboval počítač, a prečo by chcel komunikovať s iným počítačom v inej krajine??? To iba vás, kockaté hlavy, môžu takéto veci baviť.)

Takže, na matfyze sme ako prváci objavili internet, a už sme na ňom viseli. Po slovensky sa tam vtedy dalo diskutovať iba s inými matfyzákmi; my sme vlastne žiadne blogerské stretávky nepotrebovali, lebo sme okolo seba chodili každý deň. Samozrejme prišla reč aj na politiku, a nejaký mladý mečiarovec (áno, aj takí existovali; dokonca aj na matfyze) farbisto opísal hrôzy prichádzajúceho kapitalizmu takto: „Uvidíte, že zdražie voda o desať percent, aj plyn o desať percent, aj potraviny o desať percent... celkové životné náklady tak stúpnu o tridsať percent.“

A ja som hľadel na monitor a s hrôzou uvažoval nad tým, čo sa asi deje v hlave človeka, ktorý ovláda matiku dosť dobre na to, aby ho vzali na matfyz (to bolo v dobe, keď sa ešte diplomy nerozdávali zadarmo), že keď sa reč zvrtne na politiku, stratí schopnosť vidieť, že keď nejaký celok rozdelíme na časti, a tri z nich zvýšime o desať percent, tak to dokopy určite nie je tridsať percent (ale niečo medzi nulou a desiatimi percentami, podľa toho, akú časť pôvodného celku tvorili tieto tri vybrané časti). Vtedy som si začal uvedomovať, že hranica medzi silným politickým presvedčením a duševnou chorobu je veľmi nejasná. Mimochodom, stratu matematických schopností pri počítaní slovných úloh, ktoré odporujú politickému presvedčeniu pokusnej osoby nedávno potvrdil aj odborný výskum.

Pre úplnosť dodávam, že hoci na jednej strane nášho politického spektra sú tieto duševné choroby omnoho výraznejšie – až natoľko, že o jednom z miláčikov polovice národa aj odborníci verejne hovorili, že vykazuje klinické príznaky duševnej choroby; a prinajmenšom jeden z našich poslancov mal oficiálne papier na hlavu – určitá nekritickosť a strata súdnosti sa vyskytuje prakticky všade. Keď sa zverejnili prepisy Gorily, bol som zo svojho okolia asi najmenej prekvapený; skôr som bol prekvapený tou prekvapenou reakciou druhých. Ako mohli nevidieť, že niečo nie je v poriadku, keď pravicová vláda s absurdnou výhovorkou zakázala tretieho mobilného operátora, a vďaka tomu sme niekoľko rokov platili za mobily omnoho viac ako zvyšok sveta; a to teraz nemyslím iba na západ od nás, ale aj krajiny, ako je Somálsko. Nehovorím predsa o niečom vysoko abstraktnom; účty za mobil si človek platí osobne, každý mesiac... ak si toto nevšimne, tak potom čo? Nuž, skúsenosť ukazuje, že nevidieť sa dá úplne hocičo. Možno by sa samotné politické presvedčenie dalo najlepšie charakterizovať ako množina javov, ktoré sa daný človek rozhodol nevidieť.

Ako by vyzeral človek, ktorý by netrpel takouto slepotou?

(Pozor, mnohí sa niečo podobné hrajú, ale nejde im to. „Všetci politici klamú, všetci kradnú... preto budem radšej voliť X.Y.!“ Také už som počul; prvýkrát o Mečiarovi, dnes tento trik asi používa Matovič alebo Kotleba. Všetci politici sú zlí, ale hľa, tento pán je „ne-politik“, on je celkom iný, a preto, ak nemáte radi politikov, voľte jeho. To je snáď ešte horšia slepota, keď si niekto svojho obľúbeného politika idealizuje natoľko, až dokonca uverí, že tento politik vlastne ani nie je politik. Rozmýšľam, ako by som to čo najjednoduchšie vysvetlil: Keď si niekto robí politickú kampaň a kandiduje do politickej funkcie, tak to asi nebude veverička.)

Moju predstavu o ľuďoch, ktorí sa politike venujú bez toho, aby im z toho preskočilo, asi najlepšie spĺňa Aliancia Fair Play. Vyznačujú sa tým, že sa vyjadrujú konkrétne, kritizujú rozkrádačky všetkých strán, s konkrétnymi dôkazmi, a preto ich nikto nemá rád, lebo občas siahnu aj na jeho idol.

Pokiaľ si to môžete dovoliť, pre zdravý rozum je asi najbezpečnejšie nevenovať sa politike vôbec. S horeuvedenou výhradou, že to zahŕňa aj politiku mimo mainstreamu. Inak ste iba prešli z dažďa pod odkvap. (Som si vedomý irónie, keď to píšem na blog SME. Je to ako keby som sa uprostred krčmy postavil na stôl a začal kázať o výhodách abstinencie.)

 

„Prvou cnosťou je zvedavosť. Pálčivé nutkanie vedieť znamená viac ako slávnostná prísaha nasledovať pravdu. Ak v hĺbke srdca veríš, že už vieš, alebo ak si v hĺbke srdca neželáš vedieť, potom tvoje vypytovanie bude bez cieľa a tvoje zručnosti bez účelu. Vyvaruj sa tých, ktorí hovoria o otvorenej mysli a skromne priznávajú svoju nevedomosť. Je čas priznať svoju nevedomosť, a je čas svoju nevedomosť odložiť.

Druhou cnosťou je zriekanie sa. Necúvni pred skúsenosťami, ktoré môžu zničiť tvoje názory. Myšlienka, ktorú si nemôžeš pomyslieť, ťa ovláda viac než myšlienky, ktoré hovoríš nahlas. Vyvaruj sa pripútanosti k názorom, ktoré možno nechceš mať.

Treťou cnosťou je ľahkosť. Vyvaruj sa zákopového boja proti indíciám, neochoty ustúpiť o každý meter, pocitu oklamania. …“

- Dvanásť cností rozumnosti

 

Ako puberťák som sa na jednom letnom tábore o niečom veľmi presvedčene hádal... a nakoniec sa ukázalo, že som nemal pravdu. Už si dávno nepamätám, o čo išlo. Viem len, že v ten večer, keď sme si na lístkoch posielali odkazy, poslal mi niekto výrok, azda citát od nejakej slávnej osobnosti: „Keby si bol mlčal, mohol si zostať mudrcom.“ (Alebo niečo podobné.) Silno to na mňa zapôsobilo, ale zrejme celkom iným spôsobom, než to bolo myslené.

Uvedomil som si, že v ľudskom živote je veľa situácií, ked si človek musí zvoliť medzi cestou k múdrosti a imidžom múdrosti. Napríklad: Ľudia okolo mňa o niečom debatujú, a ja nerozumiem, o čom. Alebo si myslím, že trochu rozumiem, ale nie som si istý, a niektoré veci, čo hovoria, mi do toho nezapadajú. A mám na výber. Môžem mlčať, občas múdro pokývať hlavou, a dúfať, že sa ma nikto na nič neopýta. Budem vyzerať múdro ako korytnačka, ale odídem domov s rovnako prázdnou hlavou, ako som prišiel. (Niekedy to urobí celá trieda počas vysokoškolskej prednášky.)

Druhá možnosť je prekonať ostych a povedať: „Prepáčte, nerozumiem tomu, čo teraz hovoríte. Viete mi to nejako jednoducho vysvetliť?“ Reakcia bude veľmi závisieť od toho, koho sa opýtate. Niekto sa môže začať vysmievať. (Napríklad ten, kto sa práve hrá na mlčiaceho mudrca. Ak sa nechce prezradiť, čo iné mu zostáva?) Ale normálni ľudia sa skôr potešia, že sa môžu blysnúť vedomosťami. (A neraz uprostred vysvetľovania vysvitne, že to vlastne nie je celkom jasné, že to rôzni ľudia chápali rôznym spôsobom, a nakoniec sa všetci niečo dozvedia.) Možno ste si v ten večer neurobili imidž mudrca. Domov však odídete múdrejší, než ste prišli. A viete, čo je najlepšie? Že nabudúce to už budete vedieť. (Možno to znie ako drobnosť, ale skúste to robiť celé roky, a potom uvidíte ten rozdiel.)

Toto bol ten jednoduchší prípad; keď viete, že neviete. Kiež by všetky naše nevedomosti boli tohto druhu! Človek má však v hlave kopec vecí, o ktorých je presvedčený, že vie, lenže v skutočnosti to tak nie je. Ako odhaliť a napraviť nevedomosti tohto druhu, ktoré pri pohľade zvnútra vyzerajú ako vedomosti? Keď budeme všetci múdro mlčať, zostaneme tam, kde sme. Jediný spôsob je o veciach hovoriť, vypočuť si protiargumenty, zvážiť, a prípadne zmeniť názor. Kto však toto urobí, stráca imidž mudrca – hoci práve on je tým, kto v tejto situácii trochu múdrosti získal.

Dlhodobo je lepšie hrať o múdrosť, než o imidž múdrosti. Čo sa stalo dnes, to si o mesiac nikto nebude pamätať, a o pár rokov sa možno budete stretávať s celkom inými ľuďmi. Zbavovať sa svojej hlúposti je trápne, ale ešte trápnejšie je nosiť ju hrdo na chrbte po celý svoj život.

Najlepšie by však bolo stretávať sa s ľuďmi, medzi ktorými priznať si chybu nie je hanba.

 

V októbri 2012 som bol v USA, v oblasti sanfranciského zálivu, na minitábore racionality. Podrobnosti a fotografie nájdete v (nedokončenej) sérii článkov na mojom osobnom blogu: 1, 2, 3, 4, 5.

Začalo to tým, že som na webe našiel stránku Less Wrong. Prečítal som pár článkov, diskusie pod nimi, a... cítil som sa podobne ako kedysi v detstve na matematickom krúžku. Konečne niekto, kto rozmýšľa ako ja! Aká škoda, že na opačnom konci planéty. Nie je také jednoduché ísť na blogerskú stretávku.

(V tej dobe som viacmenej prestal čítať diskusie na blogu SME. Rozdiel v kvalite diskutovania bol až bolestivo veľký. Tu je tiež pár super diskutérov, ale aj kopec blbcov a trollov; a najmä diskusný systém, ktorý ich neumožňuje efektívne oddeliť.)

Jednou z hlavných tém na stránke Less Wrong je rozvíjanie ľudskej rozumnosti. (Ďalšie výrazné témy sú umelá inteligencia a efektívny altruizmus.) Rozmýšľať a konať rozumne, to je námaha, a často to znamená ísť proti svojim inštinktom. Tak ako máme rôzne optické klamy, existujú aj rozumové klamy; v odbornej literatúre sa nazývajú „skreslenia“. Sú to skratky v myslení, ktoré nám umožňujú myslieť rýchlejšie, ale niekedy s nesprávnym výsledkom. Najlepšie je asi prečítať si od Kahnemana „Thinking, Fast and Slow“; za podobné veci dostal Nobelovu cenu.

V roku 2012 sa Center for Applied Rationality, jedna z organizácií za stránkou Less Wrong, rozhodla urobiť experimentálne kurzy rozumného myslenia. Nemohol som odolať, tak sme s priateľkou zbalili kufre a išli do Ameriky. Bolo to úplne super!

 

„Kedysi som si myslel, že nemám rád spoločenskú interakciu. Odvtedy som si uvedomil – a šokovalo ma to – že iba nemám rád spoločenskú interakciu s ľuďmi, ktorí nie sú úžasní.

Ľudia z oblasti Zálivu vedia, ako na to. Hŕstka hipíkov vhodí do hrnca lásku, počítačoví programátori pridajú mozgovú silu, a podnikatelia pridajú kompetentnosť. Za stáleho miešania dostanete ľudí, ktorí chcú urobiť svet lepším, vedia ako na to, a niekedy sa dokonca zdvihnú z kresla a urobia to.

Myslím si, že mnoho z najlepšieho self-help – kognitívno behaviorálna terapia, nenásilná komunikácia, tento druh vecí – sa v zásade snaží naučiť túto zručnosť, ktorej má racionalistická komunita v Zálive viac než hocijaká iná skupina, ktorú som kedy videl.“

- Slate Star Codex

 

Neviem, či mi tieto lekcie rozumného myslenia niečo dali. Pravdepodobne viac než nič, ale menej než som si pôvodne predstavoval. Najviac však na mňa zapôsobili ľudia, ktorí tam boli. Uvedomil som si, že presne takýchto ľudí chcem mať okolo seba.

Samozrejme, nechce sa mi každú chvíľu cestovať do Ameriky.

Asi pred dvoma rokmi sa vytvorila skupina čitateľov stránky Less Wrong vo Viedni. To je iba hodina cesty vlakom z Bratislavy.

Asi pred rokom sme sa začali pravidelne stretávať aj v Bratislave, ale zatiaľ je nás málo.

V apríli 2014 bolo stretnutie európskych čitateľov Less Wrong v Berlíne. Stretlo sa nás tam asi 50. (Záujem bol väčší, nestačila kapacita ubytovania.)

Jedného dňa by som rád preložil nové lekcie CFARu do slovenčiny a urobil kurz rozumného myslenia na Slovensku.

 

Najspravodlivejšie je rozdelený rozum: nikto si nemyslí, že ho potrebuje viac, než ho má.

- René Descartes

 

Ako väčšina hlbokých múdrostí, aj toto znie pôsobivo, ale nie je to pravda.

Ťažké je naozaj zmeniť svoj názor.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Výbuch na koncerte v Manchestri neprežilo 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

ŠPORT

Cígera odmietli aj Višňovský, Handzuš, Országh a Bača

To, že hráči z NHL neprišli na šampionát, berie ako podraz.


Už ste čítali?