Digitálne učivo - áno, ale poriadne

Autor: Viliam Búr | 5.10.2011 o 10:45 | (upravené 5.10.2011 o 11:07) Karma článku: 15,14 | Prečítané:  4316x

„Planéta vedomostí“ je príkladom, ako sa digitálne učivo robiť nemá. Napriek tomu, samotná myšlienka digitálneho učiva nie je zlá. Len ju treba realizovať s rozumom.

Projekt „Planéta vedomostí“ má toľko chýb, že ich ťažko všetky vymenovať, a každý týždeň sa nájdu ďalšie. Túto kauzu možno vnímať z mnohých pohľadov – je to ukážka toho, ako sa zaobchádza s peniazmi z našich daní, ako sa na obchodovaní so štátom dá dobre nabaliť, ako sa rozhoduje o fungovaní a budúcnosti tejto krajiny – no v tomto článku sa sústredím na kvalitu a zmysluplnosť takéhoto projektu. Jednu vec treba povedať na rovinu: „Planéta vedomostí“ je plná odborných chýb, nezmyslov. Dávať deťom takéto učivo neznamená zvyšovať ich vedomosti, ale znižovať. Takáto pomôcka do škôl nepatrí, a medzi rozumnými ľuďmi by sa týmto diskusia na tému „Planéta vedomostí“ raz a navždy ukončila.

Zástancovia projektu argumentujú, že mýliť sa je ľudské a prípadné chybičky sa dajú napraviť. Nuž, niekedy áno a niekedy nie. Aby sa nám o tom jednoduchšie uvažovalo, predstavme si „Planétu vedomostí“ ako knihu. Pri danom rozsahu by to bola poriadne hrubá encyklopédia. Keby sa v takom rozsahu vyskytlo povedzme pár desiatok logických chýb (teraz nehovorím o preklepoch a iných malichernostiach), bolo by to pri danom rozsahu pochopiteľné – kniha by sa mala dostať do rúk korektorom, ktorí väčšinu chýb odhalia, autor ich opraví, a až opravená verzia pôjde do škôl. Ale niečo celkom iné je, ak takáto encyklopédia obsahuje logickú chybu v takmer každom odseku! Toto sa rovnakým argumentom ospravedlniť nedá; takúto knihu treba hodiť priamo do koša. Rozumný človek ju nemôže obhajovať tým, že má úžasne veľa strán a farebné ilustrácie! Zástancovia projektu ďalej hovoria, že kritici úmyselne vyberajú tie najslabšie kapitoly. Po prvé, toľkoto logických chýb by nemalo byť ani v tej najslabšej kapitole. Po druhé, je to lož, lebo medzi kritizovanými kapitolami sú tie, ktoré sám autor považuje za najvydarenejšie.

Dať za takýto projekt štvrť miliardy korún (ak tomu správne rozumiem, nie za nákup, ale iba za trojročný prenájom), to už je len čerešnička na torte. Keď to prepočítame, 1 lekcia = 6 týždňov učiteľovej práce (superhrubá mzda); 8 lekcií = učiteľova ročná superhrubá mzda.

osem lekcií z „Planéty vedomostí“ = učiteľova ročná mzda

Rád by som vedel, či si ľudia, ktorí podpisovali tento kšeft, naozaj mysleli, že osem lekcií plných faktických chýb má rovnakú hodnotu ako učiteľova celoročná práca. A či by to boli ochotní povedať na plnú hubu a podpísať sa pod to. (Ja viem, že učitelia sú takí aj onakí, ale myslím si, že ešte aj negramotný truhlík si za rok babysittingu zaslúži viac než povedzme o čosi gramotnejší truhlík za výrobu ôsmych lekcií plných faktických chýb.) Navyše ide o ľudí, ktorí riadia školstvo, takže ak majú takéto názory na výkony svojich podriadených, prečo s tým dočerta nič nerobia? Lebo ak si o učiteľoch občas myslíme aj nelichotivé veci, čo si potom myslieť o ľuďoch, ktorí takto celý systém nastavili a riadia ho?

Treba pripomenúť, že tento kšeft sa upiekol ešte za ministra Mikolaja; minister Jurzyca ho po ňom zdedil. (Pripomínam to najmä štrajkujúcim učiteľom. Uvedomte si, že odboroví bossovia kopú za tú vládu, za ktorej sa takto gazdovalo. Populistické reči školstvo z problémov nevytiahnu.) Na druhej strane, myslím si, že minister Jurzyca mal už dosť času s tým niečo urobiť. V čom je problém? Možno v tom, že odborníci, o ktorých by sa mal pri práci opierať, doňho celý čas hustia, aká je „Planéta vedomostí“ úžasná vec.

Tá irónia! Za iných okolností by som chválil ministra, ktorý si uvedomuje, že je politickou figúrkou, nerozhoduje ako autokrat a vypočuje si názory odborníkov. V rezorte školstva môže však takýto postup skončiť katastrofou, pretože tam na jedného odborníka pripadá niekoľko žiab na prameni, a tie žaby sú premnožené už desaťročia. Ak chce minister vedieť, ako školstvo vyzerá naozaj, nestačí sa pýtať na názory tých, ktorí školstvo už roky riadia. Učitelia ich dávno považujú za odtrhnutých od reality! Aby minister zistil, ako školstvo naozaj funguje, mal by chodiť po školách a počúvať skutočných učiteľov; dať im najavo, že toto nie je školská inšpekcia, a že s ním môžu hovoriť otvorene o tom, ako sa veci majú naozaj.

ministri sa menia, úradníci zostávajú;
ministri sú kritizovaní, úradníci sú anonymní;
úradníci sú zodpovední za problémy dnešného školstva;
ministri sú zodpovední za to, že to úradníkom celý čas umožňujú

Skúsme sa na celú situáciu pozrieť pozitívne. Ak je ministerstvo školstva naozaj ochotné dať učiteľov ročný plať za osem lekcií, ktoré nemusia byť ani príliš dôkladne vypracované, je tu skvelá príležitosť zabiť dve muchy jednou ranou. Mnohí učitelia sa sťažujú, že sú prepracovaní a na hranici vyhorenia; a mnohí sú už ďaleko za ňou. Čo tak ponúknuť im možnosť, aby si na rok oddýchli, doliečili nervy, načerpali nové sily a venovali sa odbornému rastu... pokiaľ za tento rok vypracujú osem lekcií zo svojho predmetu? Myslím si, že mnohí učitelia by takúto ponuku uvítali. Nie každý má potrebné IT schopnosti, ale stačí sa dohodnúť s kolegom informatikárom a spoločne tých lekcií urobiť šestnásť; rok je na to dosť dlhý. Dobre, koniec žartovania... všetci vieme, že bežný učiteľ sa k takémuto kšeftu nikdy nedostane. (Na porovnanie, oficiálna ponuka pre učiteľa: zúčastni sa v priebehu jedného roka vo svojom voľnom čase na dvoch akreditovaných aspoň pol roka trvajúcich medzinárodných projektoch a ďalší rok dostaneš k platu bonus 50€ mesačne. Náklady na dopravu si platíš sám.) Quod licet Iovi, non licet bovi.

V minulosti sa v školstve minuli obrovské sumy na kadejaké vzdelávacie portály. Aby laici vedeli, o čom je reč: slovo „portál“ v preklade znamená „webová stránka, na ktorú iní ľudia môžu pridávať svoje materiály (články, obrázky, lekcie...) a my to len celé akosi zastrešujeme“. Výhodou takéhoto projektu je, že sa v grantovej žiadosti môžete donekonečna rozplývať nad tým, aké by bolo úžasné, keby iní ľudia na tento portál doplnili mnoho užitočných vecí, a ako veľmi by to pomohlo slovenskému školstvu: učiteľom, riaditeľom, žiakom, rodičom, domácim zvieratkám atď. A za túto úžasnú hypotetickú službu, ktorú by ľudstvu na vašej stránke mohli preukázať iní ľudia, si žiadate iba nepatrnú odmenu, napríklad niekoľko miliónov korún. Keď viete, ako na to, tak ich dostanete. Následne si za pár korún zaregistrujete doménu, stiahnete z webu zadarmo príslušný open-source softvér (ale ak namiesto neho kúpite drahší, komerčný softvér, dodávateľ vám na oplátku pomôže pri písaní a pretláčaní grantovej žiadosti), dáte grafikovi urobiť nový dizajn, napíšete na web tri až päť úvodných článkov... a hotovo. Štát vám vyplatí vaše ťažko odpracované milióny a potom čaká, keby konečne prídu iní ľudia a naplnia váš portál užitočným obsahom; najlepšie bezplatne. A to sa vo väčšine prípadov nikdy nestane. Asi to nikomu nevadí, keďže takýchto portálov sa za štátne peniaze postavil celý kopec.

Aby nedošlo k nedorozumeniu: vôbec netvrdím, že portál alebo všeobecne „stránka založená na myšlienke, že na ňu budú prispievať iní ľudia“ je v zásade zlá vec. Na takomto princípe úspešne funguje napríklad Wikipédia alebo rôzne blogerské služby. Pozrime sa však, ako vyzerá situácia na internetovom trhu. Stránok, založených na predpoklade, že na ne budú prispievať iní ľudia, je ohromné množstvo... a nie je dosť autorov, ktorí by ich naplnili. Preto na jednu fungujúcu Wikipédiu pripadajú stovky či tisíce menej známych webových encyklopédií; jedna sa preslávi, tucet živorí, zvyšok skrachuje. Preto, ak niekto príde s ambicióznym projektom nejakej novej Wikipédie, správna otázka neznie: „môže niečo ako Wikipédia fungovať?“ ale: „prečo mám investovať svoje milióny do predpokladu, že práve tvoja stránka bude tá jedna z tisíca, ktorá uspeje?“ Jedného dňa možno vznikne portál so vzdelávacím obsahom, ktorý bude rovnako známy a jednoduchý ako Wikipédia. (A tak ako slovenská Wikipédia, pravdepodobne aj tento portál vznikne ako slovenská lokalizácia úspešného medzinárodného projektu.) Je ale absurdné financovať každý pokus, často úplne nedomyslený, rovnako štedro, akoby sa jednalo o hotové úspešné riešenie. Čo tak vyplácať za vybudovanie portálu povedzme len 1 000 € a zvyšok až podľa používanosti? To za celý čas nikoho zo zodpovedných nenapadlo?

mnohé „výdavky na školstvo“
nemajú so školami, učiteľmi, žiakmi, ani vzdelávaním nič spoločné

Ohľadom reakcií učiteľov na rôzne aktivity v oblasti digitálneho učiva poviem toto: ako si zostavíte otázku, takú odpoveď dostanete. Predstavme si napríklad, že ministerstvo školstva odporučí školám nejaké, podľa nich úžasné vzdelávacie DVD. (Školy už zo skúsenosti vedia, že na ich terajších počítačoch toto DVD možno nepôjde spustiť, a až nakúpia nové počítače, potom zase DVD nepôjde preto, lebo nebude kompatibilné s novou verziou operačného systému.) Ak položíte učiteľom otázku: „Chcete toto vzdelávacie DVD, alebo by ste radšej dostali peniaze na opravu zatekajúcich záchodov?“, väčšina škôl sa asi prikloní k riešeniu naliehavých problémov. Ak im však položíte otázku: „Chcete toto vzdelávacie DVD alebo nič?“, tak si samozrejme zoberú to DVD; v najhoršom prípade skončí nepoužité na polici v kabinete informatiky, rovnako ako desiatky CD a DVD pred ním. Vyhodnocovať úspešnosť aktivity podľa takejto spätnej väzby by bolo samozrejme absurdné – to by človek robil len v prípade, keby chcel mať zaručenú kladnú odozvu. Podobne existuje rozdiel medzi otázkami:

  • „Chcete „Planétu vedomostí“ alebo nič?“
  • „Chcete „Planétu vedomostí“ alebo tieto iné vzdelávacie balíčky, ktoré ste si všetky za rovnakých podmienok vyskúšali?“
  • „Chcete „Planétu vedomostí“ alebo peniaze na opravu zatekajúcich záchodov?“
  • „Chcete „Planétu vedomostí“ alebo peniaze, ktoré môžete využiť tak, ako sami uznáte za najlepšie?“

Ktorú z týchto otázok položíte, keď vás naozaj zaujíma užitočnosť projektu, a ktorú vtedy, keď potrebujete vygenerovať kladnú odpoveď? Ktorú položilo učiteľom ministerstvo školstva v spolupráci s dodávateľom portálu? Tak tým je vysvetlená odpoveď, a vysvetlené je aj to, ako niektorí učitelia túto odpoveď zmenili, keď im Martin Mojžiš na konferencii ukázal, že sa podobná lekcia dá za týždeň vyrobiť po amatérsky doma. Zvláštne, že na konferencii o digitálnom učive takúto dôležitú informáciu nedali učiteľom ako prvú – keby vnímali prezentácie ako niečo, čo v zásade dokážu urobiť aj sami, ak im pritom niekto pomôže s technickými detailmi, možno by na prekladané lekcie pozerali trochu kritickejšie.

Týmto nechcem dávať do protikladu digitálne učivo a školské záchody; ideálne by bolo, keby mali školy dosť peňazí na obidvoje. Podobne sa občas dáva do protikladu, či mať v škole počítačové učebne alebo odborné laboratóriá – opäť, v rozumnej škole by mali obidvoje, ale v rozumnom školstve by na to školy aj dostali peniaze. Len ukazujem, že naša školská vrchnosť nemá problémy míňať milióny na hovadiny, keď nie sú vyriešené ani základné veci; a ešte si vie zmanipulovať, že sa to vraj učiteľom tak páči.

A čo teraz?

Digitálne učivo sa dá robiť mnohými rôznymi spôsobmi. „Planéta vedomostí“ nám ukázala, ako sa to robiť nemá, ale zároveň možno aj naznačila, ako by sa to urobiť dalo. Keby tie lekcie boli odborne správne, a keby to celé stálo povedzme stokrát menej, bol by to celkom rozumný projekt – v porovnaní so sumami vyhodenými na iné projekty možno aj jeden z tých lacnejších. A to je len jeden z možných spôsobov, zďaleka nie jediný!

Pozrite si napríklad stránku Khan Academy, ktorú pôvodne vyrobil jeden chalan pre svojich mladších príbuzných. Sú tam lekcie vo forme amatérskeho videa, kde vysvetľuje rôzne školské učivá. Na prvý pohľad nič výnimočné, ale on tých videí vyrobil vyše tisíc, a všetky sú k dispozícii širokej verejnosti zadarmo! Neskôr na stránku pribudli interaktívne testy a iné hračky. Teraz, keď sa jeho stránka preslávila na celom svete, pridávajú sa k nemu ďalší ľudia (niektorí k týmto videám pridávajú slovenské titulky) a dostáva na jej rozvoj peniaze. Spoločnosť Google mu sľúbila dva milióny dolárov na vytvorenie ďalších lekcií a preklady do ďalších jazykov. Toto je príklad, ako investovať peniaze efektívne.

Digitálne učivo nemusí byť nutne farebne vyčačkané, animované, rozprávajúce. Opäť spomeniem Wikipédiu – obsahuje staromódne čiernobiele písmenká, a predsa je užitočná! Podobným spôsobom by sa dal vytvoriť portál, trebárs niečo ako Wikibooks alebo Wikiversity, na ktorom by dobrovoľníci z učiteľských radov garantovali odbornú správnosť lekcií a ich usporiadanie podľa aktuálnych slovenských školských osnov. Softvér je už hotový, a je k dispozícii zadarmo. Medzi dnešnými redaktormi Wikipédie sú určite aj učitelia a študenti, ktorí by sa do takéhoto projektu radi pustili. Mnohým učiteľom by bolo jedno, či si podklady na hodinu napíšu do wordu alebo na wiki stránku; na wiki stránke im kolegovia môžu pomáhať. Ak by ich ministerstvo školstva chcelo motivovať viac, stačí za kvalitné články autorom prideľovať kredity. (Najrozumnejšie by bolo celý kreditový systém zrušiť, ale keď už ho raz máme, prečo ho nevyužiť na niečo užitočné?)

Skúsme digitálne učebné pomôcky posudzovať podobne ako knihy. Existujú dobré aj zlé knihy, farebné aj čiernobiele, encyklopédie aj leporelá, detektívky, zbierky básní, kuchárske knihy... Neexistuje jeden záväzný formát, žáner, dizajn, úroveň kvality, alebo spôsob použitia. To, že existuje aj mnoho zbytočných kníh, nie je dôvod zavrhnúť aj tie hodnotné a rozhodnúť sa, že už viac nebudeme čítať. Ani netreba biť na poplach, že čítanie kníh ubíja kreativitu, či filozofovať o tom, že kniha nikdy nemôže nahradiť učiteľa a preto by sa učebnice nemali používať. Skúsme rovnako otvorene ako ku knihám pristupovať aj k digitálnemu učivu. S vedomím rozdielu, že knihy už majú za sebou niekoľko storočí, zatiaľ čo mnohé formy digitálneho učiva možno ešte len čakajú na objavenie.

digitálne učivo môže mať rôzne formy: video, audio, text, interaktívny test, hra...

Myšlienka jedného veľkého oficiálneho portálu s digitálnym učivom pre všetky školy je v zásade rozumná. (Hovorím o jednom oficiálnom portáli rezortu školstva. Iným organizáciám a jednotlivcom samozrejme nič nebráni vytvárať si vlastné stránky.) Určite je to rozumnejšie, než za štátne peniaze chaoticky vytvárať desiatky rôznych stránok, ktoré vzápätí upadnú do zabudnutia. Na tomto portáli by mohli byť všetky digitálne školské pomôcky, ktoré sa za posledné roky za štátne peniaze vytvorili, takže by učitelia mali prehľad, čo existuje a kde to nájdu. A takisto by sa na tento server pridávali ďalšie vytvorené učebné pomôcky.

A ak tomu správne rozumiem, zámerom obhajcov „Planéty vedomostí“ bolo urobiť jednu veľkú investíciu, ktorá dosiahne to, v čom doteraz desiatky menších investícií systematicky zlyhávali. Zároveň získajú v tomto balíčku aj tisíce lekcií, čo je veľmi slušný začiatok, na ktorý potom možno nadväzovať pridávaním nových lekcií, aj od iných dodávateľov. V tejto podobe je to myšlienka rozumná, s ktorou v zásade súhlasím. Nesúhlasím akurát s cenou a kvalitou dodaného produktu. Tisíce lekcií z „Planéty vedomostí“ kvôli odborným chybám nestoja za nič; aj keby boli zadarmo, mal by som pochybnosti, či ich vziať. A čo sa týka samotného portálu, vzhľadom na to, že podobné open-source riešenia sú k dispozícii zadarmo, mohla by byť cena trochu ľudovejšia. Krátke browsovanie naznačuje, že cena komerčného riešenia podľa štandardu SCORM pre 5 000 000 používateľov by vyšla do pol milióna euro ročne. Za cenu „Planéty vedomostí“ by sme mali tento problém vyriešený prinajmenšom do roku 2025.

Obhajcovia „Planéty vedomostí“ však namietnu: „Kto iný dokáže dodať rovnaké množstvo lekcií, v rovnakej technickej kvalite, v slovenskom jazyku, a to celé v čo najkratšom čase?“ Pretože kým na portáli nebude dosť lekcií na to, aby si tam každý učiteľ našiel niečo užitočné, dovtedy sa ten portál jednoducho nebude používať, rovnako ako desiatky doterajších portálov. (Na Wikipédiu by tiež čitatelia nechodili, keby tam bolo iba dvadsať článkov.) Toto je vážna výhrada. Ale ak k nej doplníme podmienku, že tie lekcie musia byť nielen technicky kvalitné, ale aj odborne správne, pretože nie je naším cieľom učiť deti nezmysly za pomoci pekných farebných klikátok, potom odpoveď znie, že si tisíc takýchto lekcií zo dňa na deň z prsta nevycucá nikto, a to ani dodávateľ „Planéty vedomostí“.

Ale zamyslime sa nad tým, či je dôvod otázku formulovať práve takto. Po prvé, potrebujeme tie lekcie hneď a zaraz? Ak už sme toľké roky čakali, snáď by sa dalo počkať ešte pol roka alebo rok, ak by to znamenalo rozdiel medzi nekvalitnými a kvalitnými lekciami, plus ušetrenie niekoľkých miliónov eur. Po druhé, prečo žiadať rovnaké technické riešenie? Ak nejaká lekcia obsahuje animácie, to neznamená, že ich odteraz musí obsahovať každá lekcia. (Až niekto vydá učebnicu s hologramom na obálke, to predsa tiež neznamená, že odteraz sú všetky učebnice bez hologramu na obálke nekvalitné a neprípustné.) Niektoré veci sa úplne v pohode dajú vysvetliť aj slovom; naši žiaci zatiaľ ešte nezabudli čítať. Na prvých tisíc lekcií postačí text a ilustrácie; na animácie a iné srandičky bude dosť času aj potom. Po tretie, ak máme portál, ktorý dokáže jednotným spôsobom zobraziť lekcie rôznych dodávateľov... prečo potom žiadame, aby všetkých (prvých) tisíc lekcií bolo od toho istého dodávateľa? Veď pointou portálu je, že to tak byť nemusí!

Čím viac kritérií dáme, tým menej bude dodávateľov a tým nižšia konkurencia. Podmienkou „buď tisíc lekcií alebo nič“ vyradíme väčšinu trhu. Čím väčší dôraz dáme na technické kritériá, tým menší môžeme klásť na kvalitu. Ak je podmienkou účasti v súťaži schopnosť vygenerovať na posedenie tisíce flashových animácií, práve sme vyhodili za dvere prakticky všetkých odborníkov a zostali nám len grafici a webdizajnéri. Možno nebudú vedieť, aký je rozdiel medzi silou, rýchlosťou, hybnosťou a zotrvačnosťou, ale budú to vedieť pekne farebne nakresliť.

Odborne správne a technicky prepracované výukové videolekcie vzniknú len za spolupráce odborníkov a grafikov, ale ak to má byť urobené kvalitne, tak to istú dobu potrvá. Do tej doby sa pýtam, čo je také zlé na obyčajnom texte s ilustráciami. Ak bude takáto lekcia na webe a po nej bude nasledovať interaktívny test, už to je veľký krok vpred. Vyrobiť tisíce takýchto lekcií nie je problém, dokonca ani keď to ponecháme na učiteľov alebo študentov pedagogiky. Až budú na portáli tisíce takýchto lekcií, potom ho ľudia budú navštevovať a využívať. A tým sa celý proces digitálneho vzdelávania naštartuje.

ak máme portál, nie je dôvod žiadať tisíce lekcií od jedného dodávateľa

Na záver pár technických poznámok k fungovaniu portálu a k technickému riešeniu digitálneho učiva, keďže pod týmito pojmami si možno predstaviť veľa vecí. Portál môže obsahovať napríklad blogy, diskusie, priestor na nahrávanie dokumentov – toto všetko sa vyskytovalo v doterajších školských portáloch. Pre e-learning je však dôležitý takzvaný „learning management system“, čiže systém na riadenie výučby. Je to webová stránka, na ktorej sa môžu študenti zaregistrovať a prechádzať jednotlivé lekcie. Stránka každému študentovi zaznamenáva, ktoré lekcie prešiel a ktoré testy ako úspešne vyplnil. Učiteľovi stránka umožňuje zadeliť študentov do skupín, zostaviť z existujúcich lekcií učebné plány pre jednotlivé skupiny a sledovať úspešnosť študentov. Keď k takémuto systému pridáte diskusné fórum pre učiteľov a žiakov, máte zostavenú diaľkovú školu.

Digitálnou učebnou pomôckou môže byť aj textový dokument alebo prezentácia, ale pri vzdelávaní pomocou webu sú najvhodnejšie lekcie vo forme webových stránok. (Webová stránka môže obsahovať texty, obrázky, animácie, videá, interaktívne prvky...) Ak takéto lekcie vložíme do e-learningového systému, študent potrebuje iba webový prezerač a môže si lekcie prezerať kdekoľvek, nemusí nič inštalovať. Najlepšie je, ak je táto webová stránka prepojená s e-learningovým systémom, takže keď študent na stránke vyplní test, e-learningový systém si zapamätá výsledky testu. Keďže existuje viacero e-learningových systémov, aby sa nemuseli pre každý z nich vyrábať osobitné lekcie, existuje štandard SCORM; lekciu vyrobenú v súlade s týmto štandardom možno vložiť do ľubovoľného e-learningového systému, ktorý tento štandard podporuje. Tento štandard údajne podporuje aj portál a lekcie „Planéty vedomostí“ a bolo by vhodné, keby ho podporovalo aj alternatívne riešenie. (To neznamená, že digitálne pomôcky bez tohto štandardu máme zahodiť. Len že by bolo fajn, keby o tomto štandarde ľudia vedeli, lebo ak spravia lekciu podľa neho, má táto lekcia širšie využitie.)

Čo presne tento štandard vyžaduje? Zjednodušene povedané, k webovej stránke treba priložiť súbor XML, ktorý ju popisuje, a do stránky vložiť JavaScript, ktorý poinformuje e-learningový systém o každej dôležitej udalosti. Zvyšok sú technické detaily, miestami trochu náročné.

Čo to znamená v praxi? Opäť sme sa dostali do situácie, keď môžu digitálne učivo vytvárať iba programátori? Rozhodne nie. Ak niekto vyrobí lekciu formou textového dokumentu alebo prezentácie, takáto lekcia sa dá do požadovaného formátu preklopiť veľmi rýchlo. (Ak raz programátor tento štandard naštuduje, potom už nemá problém preklápať doňho ďalšie dokumenty ako na bežiacom páse. Dokonca by sa na to dal vyrobiť automatický nástroj.) Ideálnym postupom by bola spolupráca učiteľov s niekoľkými programátormi; učitelia by vytvárali lekcie v textovom editore, programátori by ich zalamovali do formátu SCORM. K tomu pár grafikov, ktorí by navrhli dizajn a dorobili ilustrácie. Toto celé sa dá urobiť na báze dobrovoľníckej spolupráce. Najnáročnejšou časťou celého procesu je to, aby učitelia premysleli a napísali potrebné lekcie – a presne tak by to malo byť. Pokiaľ by sa ministerstvo školstva rozhodlo podporiť túto aktivitu pár kreditmi pre zúčastnených učiteľov, môžeme začať ihneď. (Dobre, v skutočnosti môžeme začať aj bez toho, ale bolo by fajn, keby učitelia za verejnoprospešné aktivity po svojej pracovnej dobe dostali aspoň symbolickú odmenu.)

Na záver by som chcel poďakovať Martinovi Mojžišovi za to, že nám umožnil o tejto téme otvorene diskutovať, a pravdepodobne nám ušetril niekoľko miliónov eur. Jeho meno sa v článkoch na SME systematicky vynecháva, neviem či z iniciatívy jednotlivých redaktorov, alebo to majú nejako nariadené zhora, ale v blogerskom kódexe som zatiaľ žiadne takéto obmedzenie nenašiel, takže ešte raz: Ďakujeme! Ďakujem aj Ivane Sendeckej za výzvu „Planéta vedomostí 2.0“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Veľký objav astronómov, ďaleké planéty môžu mať vodu aj život

V systéme Trappist-1 je sedem Zemi podobných planét. Tri z nich môžu mať oceány z tekutej vody.

KOMENTÁRE

Každý astronóm a tvorca nových liekov im pripomína, aké sú nuly

Namiesto cesty ľudstva na Mars, rozprávajú blázni o malom človeku.


Už ste čítali?