O školstve a o všeličom (2.)

Autor: Viliam Búr | 2.5.2010 o 9:00 | Karma článku: 12,24 | Prečítané:  3569x

O tom, že dnešné školstvo je vlastne pre väčšinu ľudí ideálne, napriek tomu, že tvrdia opak. Návrh reformy školstva, ktorá bude vyhovovať tým, ktorí sa chcú vzdelávať, aj tým, ktorí sa nechcú, čiže je potenciálne politicky priechodná. ;-)

Skúste sa pri nejakej debate o vzdelaní opýtať ľudí okolo seba: „Čo je pre teba osobne v živote dôležitejšie: alkohol alebo vzdelanie?“ Ak sa zatvária nechápavo, kľudne priznajte, že je to len úvod, po ktorom bude nasledovať pointa, ale najprv potrebujete počuť čo najúprimnejšiu odpoveď na túto otázku. Akonáhle ju dostanete od všetkých prítomných, položte druhú otázku: „Koľko peňazí si ty osobne počas uplynulého roka dobrovoľne minul na: a) alkohol, b) vzdelanie?“

Najprv bude asi chvíľu ticho, potom niekto vyskočí a vykríkne: „To nie je fér!“ Ostatní sa k nemu rozhorčene pridajú. Po celý zvyšok diskusie vás už nikto nebude brať vážne, a ak bude daná diskusia niekedy pokračovať, vaše meno vyškrtnú zo zoznamu pozvaných.

Spoločenská konvencia totiž vyžaduje, aby sme sa zaoberali tým, čo ľudia hovoria, a nie tým, čo naozaj robia. Reči, ktoré ľudia vedú v krčme pri pive, sa považujú za vznešené – konštatovanie, že dotyční celý deň nič nerobia, iba pri pive rečnia, sa naopak považuje za prízemné. Aj o vzdelaní sa už povedalo mnoho vznešených vecí. Tento článok však bude o veciach prízemných; a mnohým bude asi pripadať veľmi neférový.


Keď sa diskutuje o školstve, ľudia majú rozmanité názory. Všeobecná zhoda existuje len v dvoch veciach – že školstvo je veľmi dôležité a že by sa malo nejako zmeniť.

Ak sa opýtate, ako by sa malo zmeniť, vypočujete si všeličo. Možno by sa školstvo malo spoplatniť – možno by malo byť bezplatné na všetkých úrovniach a pre všetkých. Možno by malo byť viac alternatívnych škôl – možno by sa mali zakázať. Možno by mal mať každý šancu vyštudovať gymnázium a vysokú školu – možno by sme počet gymnázií a vysokých škôl mali obmedziť, aby sa tam dostala iba elita. Možno by sa malo známkovať objektívnejšie – možno by sa vôbec známkovať nemalo. Možno by sa základná škola mala o rok predĺžiť – možno skrátiť. Možno by malo byť v učebných osnovách viac učiva – možno menej. Možno učitelia potrebujú väčšiu slobodu – možno prísnejšiu kontrolu. Možno učitelia potrebujú vyššie platy – možno ďalšie tlačivá... dobre, teraz trochu žartujem, toto posledné si okrem nášho ministerstva nemyslí nikto. Podstatné je, že sa ľudia nevedia zhodnúť na tom, aký ma byť ideálny stav, avšak zhodnú sa na tom, že dnešný stav to určite nie je.

Vysvetlite mi logicky jednu vec – ak je to školstvo naozaj také hrozné, ako mohlo vydržať bez výraznejšej zmeny vyše sto rokov? A to nielen u nás, ale prakticky v každej európskej alebo americkej krajine (ázijské krajiny fungujú trochu inak, čo sa prejavuje aj v školstve). Niekde funguje o trochu lepšie, niekde o trochu horšie, ale všade dosť podobne. Ako je možné, že sme za posledné storočie dokázali od nuly zaplniť celú planétu počítačmi a lietať do vesmíru, ale nie sme schopní nájsť efektívne riešenie na nefungujúce školstvo?

Ak si odmyslíme reči ľudí a sústredíme sa na pozorovanie ich konania, mohli by sme dôjsť k nasledujúcemu záveru: Školstvo je také, aké je (nielen dnes, a nielen u nás), pretože práve takéto školstvo väčšine ľudí vyhovuje. Akékoľvek snahy o jeho zmenu sú plávaním proti prúdu; z dlhodobého hľadiska ich spoločenský tlak vráti do pôvodného stavu.

Prečo potom všetky tie sťažnosti? Po prvé, ľudia nie sú rovnakí, takže vždy je tu aj menšina, ktorej školstvo úprimne nevyhovuje, a ktorá ho nevie efektívne obchádzať. Po druhé, na svete nič nie je dokonalé, takže aj keď je školstvo výsledkom tlaku rôznych spoločenských síl, nemôže ich uspokojiť dokonale. Po tretie, existuje veľký rozdiel medzi tým, čo ľudia naozaj chcú, a čo tvrdia, že chcú – preto, aj keby školstvo spĺňalo to, čo chcú (ba najmä vtedy), musia slovne prejaviť svoju nespokojnosť. Po štvrté, sťažovanie sa na školstvo uspokojuje ľuďom rôzne emocionálne potreby.

Nepriamy argument v prospech tejto hypotézy by mohol znieť takto: Predstavte si nejaký systém, ktorý v skutočnosti prakticky všetkým ľuďom vyhovuje, ale zároveň si z nejakého dôvodu každý považuje za povinnosť sťažovať sa naň. Čo sa stane? Po prvé, všetci sa zhodnú na tom, že niečo treba zmeniť, ale budú si odporovať v tom, čo presne. Po druhé, systém sa bude každú chvíľu meniť, ale vždy iba opatrne, aby sa v ničom dôležitom nezmenil; takže aj keď sa bude každých pár rokov meniť (patrí sa urobiť aspoň jednu zmenu za volebné obdobie), aj po sto rokoch zostane prakticky rovnaký. Po tretie, každý návrh na výraznejšiu zmenu bude odmietnutý, a toto odmietnutie bude sprevádzané silnou emocionálnou reakciou, a to aj keď ľudia nebudú vedieť uviesť žiaden rozumný dôvod, prečo je nový návrh horší ako starý. Naše školstvo spĺňa uvedené príznaky.

A v čom vlastne naše školstvo ľuďom tak dobre vyhovuje? Postupne si všimnime rôzne skupiny zainteresované na fungovaní školstva. V každej skupine samozrejme existujú výnimky. Mojím cieľom nie je hádzať všetkých do jedného vreca, ale popísať významné trendy v každej skupine, ktorým súčasná „spoločenská zmluva“ ohľadom školstva vyhovuje; ukázať, čím sa ktorá skupina obyvateľov dnešným systémom (ktorý občas slovami odsudzuje) necháva skorumpovať.

Učitelia – čo im ponúka naše školstvo? Stabilné zamestnanie, s ktorým môžu pomerne spoľahlivo počítať až po dôchodok. (Existujú prípady učiteľov, ktorí sú psychicky narušení, alebo odborne nespôsobilí vykonávať svoju prácu, ale napriek tomu sa v nej udržia ešte celé roky. To je extrém, ktorý by sa podľa mňa aj pri existujúcej „spoločenskej zmluve“ malo dať odstrániť. Uvádzam to na podčiarknutie, že pre priemerne kvalifikovaného a príčetného človeka je toto zamestnanie úplne bezpečné.) Plat samozrejme nie je extra vysoký a práca zahŕňa veľa samoúčelných zbytočností; ale to je pri stabilných zamestnaniach bežný jav. A ten plat je zase celkom znesiteľný v regiónoch s nižšími životnými nákladmi ako v Bratislave.

Žiaci – čo im ponúka naše školstvo? Nie je toho veľa; táto skupina obyvateľov je totiž v celej záležitosti nedobrovoľne a nemá volebné právo, takže nie je dôvod brať na nich priveľké ohľady. Väčšina z nich má však možnosť prejsť celým systémom s vynaložením minimálnej námahy a na konci dostanú diplom naznačujúci, že majú vedomosti, z ktorých v skutočnosti väčšinu dávno zabudli.

Rodičia – čo im ponúka naše školstvo? Bezplatný babysitting; možnosť odložiť niekam svoje deti počas pracovnej doby a nemusieť sa kvôli tomu cítiť previnilo. V prípade výchovných problémov je tu niekto iný, kto ich musí znášať (a pokúšať sa ich riešiť) väčšinu dňa, až do veku, keď už je legálne poslať dieťa preč z domu.

Politici a úradníci – čo im ponúka naše školstvo? Večný problém, ktorý možno donekonečna riešiť (uprednostňujú sa samozrejme symbolické riešenia, ktoré nenarušia existujúcu „spoločenskú zmluvu“) a získavať tak hlasy voličov a vykazovať aktivitu, za ktorú sú platení. Centrálne riadené školstvo poskytuje zámienku pracovať s veľkým tokom peňazí a časť z neho ukradnúť.

Akosi mi z celého tohto obrazu vypadlo vzdelávanie. Je to úmyselne; myslím si, že vzdelávanie je iba zámienkou na fungovanie celého tohto systému. Aby bola zámienka hodnoverná, určité množstvo vzdelania musí systém samozrejme poskytovať – ale či je to viac alebo menej, či kvalitnejšie alebo menej kvalitne, na tom v konečnom dôsledku natoľko nezáleží. O hodnote a kvalite vzdelávania sa samozrejme veľa rozpráva, ale pokúste sa navrhnúť nejakú reformu školstva, ktorá by zlepšila poskytované vzdelanie, ale zároveň ohrozila niektorú z horeuvedených požiadaviek, a uvidíte, ako rýchlo vás s ňou ľudia pošlú do čerta.

Menovite, na neúspech sú vopred odsúdené všetky reformy, ktoré by: ohrozili stabilitu zamestnania učiteľov; nútili žiakov intenzívne pracovať; znížili počet absolventov stredných a vysokých škôl; príliš spoplatnili školstvo; vyradili zo školstva nevychovaných žiakov; decentralizovali školstvo; sprehľadnili finančné toky od daňovníkov po školy. (Navrhnite ľubovoľnú z týchto vecí a hneď vás niekto začne presviedčať, že v takom prípade by vzdelanie dopadlo úplne katastrofálne.)

Niektorí čitatelia už asi dlhšiu dobu kričia: „Ale veď existujú aj učitelia, ktorí naozaj chcú dobre učiť; žiaci, ktorí sa naozaj chcú vzdelávať; rodičia, ktorí sa naozaj starajú o výchovu a vzdelanie svojich detí.“ (Niekto sa možno zastane aj chudákov politikov a úradníkov.) Ale veď ja netvrdím, že nie. Akurát tvrdím, že takíto ľudia sú vo svojej skupine v menšine, aj keby zhodou okolností občas boli jej najhlasnejšími predstaviteľmi. V systéme vyhovujúcom väčšine budú sklamaní. Ich jediná šanca spočíva v tom, že sa nejako navzájom vyhľadajú, čo nie je ľahké. Nemôžu si totiž navzájom signalizovať: „ja som ten, kto dobre učí“, „ja som ten, kto sa rád učí“, „ja som ten, kto vychováva svoje deti a vedie ich k učeniu“, pretože toto predstierajú všetci. Musia si nájsť nejaký iný signál, ktorý bude slúžiť ako kód pre kvalitné vzdelanie – akonáhle sa však tento signál stane všeobecne známym, začne ho používať aj väčšina, a preto bude treba vymyslieť nový. Treba teda aktívne pátrať po aktuálnych signáloch. (Kedysi fungovali signály „mimoškolské aktivity“, „osemročné gymnázium“ a „súkromná škola“, ale tie už sa prezradili a začala ich používať väčšina. Tým nechcem povedať, že by povedzme väčšina chodila do osemročných gymnázií alebo súkromných škôl, ale že akonáhle sa tieto signály dostali do povedomia verejnosti, začali ich využívať aj tí, ktorým nejde o vzdelávanie, ale o imidž vzdelávania. Neviem, čo je dobrým signálom dnes, ale tipol by som si, že „alternatívna škola“.)

Školstvo je teda také, aké je, pretože to väčšine ľudí tak vyhovuje – a komu to nevyhovuje, musí si nájsť alternatívu; buď v alternatívnej škole, alebo mimo školstva. Áno, dá sa trochu vylepšovať (najväčšie úspechy v tomto smere dosiahli vo Fínsku), ale pre väčšinou ľudí vzdelávanie nie je významnou prioritou a podľa toho si školstvo prispôsobia.

To však nie je dôvod k pesimizmu. To naozaj kvalitné vzdelanie sa totiž aj tak zvyčajne odovzdávalo mimo školského systému; formou kníh, krúžkov, súťaží, kurzov, osobného vyučovania, atď. (Neveríte? Fínske školy majú podľa testov PISA najlepšie vyučovanie matematiky na svete. Na Slovensku máme zase silnú tradíciu matematických krúžkov a korešpondenčných súťaží, o čom zrejme väčšina ľudí ani nevie; a v testoch PISA sme niekde v dolnej polovici. Keď príde fínsky a slovenský tím na medzinárodnú matematickú olympiádu, kto prinesie domov viac medailí?) Špičkovému vzdelávaniu by teda asi najviac pomohlo, keby sa doba strávená v škole skrátila – to je však politicky nepriechodné, lebo to odporuje požiadavke na babysitting.


Reforma školstva, ktorá by niekomu ubrala výhody dané dnešnou „spoločenskou zmluvou“, by bola politicky nepriechodná. Mnohí ľudia by ju rozhorčene odmietli, hoci väčšina z nich by úprimne nepriznala prečo. Pokúsim sa teda navrhnúť reformu, ktorá bude všetky doterajšie výhody garantovať (niektoré dokonca ešte v silnejšej podobe, čím o pár desaťročí predbieham dobu), a napriek tomu povedie k školskému systému, ktorý bude rozumnejší ako ten dnešný. Jediná jej nevýhoda je, že niektoré veci pomenuje pravým menom, čo ju samozrejme môže urobiť politicky nepriechodnou. V takom prípade to bude chcieť šikovného rečníka, ktorý veci pomenuje príťažlivým spôsobom.

Školstvo bude jednotné. Každá škola bude vyzerať a fungovať úplne rovnako (na papieri, realita predsa nikoho nezaujíma), aby nikto nemal pocit, že jeho dieťa chodí na horšiu školu. Každé dieťa po absolvovaní školy dostane diplom – úplne rovnaký pre všetky deti, odlišuje sa iba menom. Známky, ani iné formy hodnotenia neexistujú. Diplom potvrdzuje, že toto dieťa je všestranný génius, ktorému primitívi z krajín s menej vyspelým školstvom môžu iba ticho závidieť.

Školy budú podliehať priamo štátu a pri ich financovaní sa vždy aspoň polovica peňazí stratí, a nikto okrem zasvätených nebude vedieť, kam sa podeli. Bude však snaha, aby sa nestratili úplne všetky. Ak bude hroziť, že nič nezvýši, treba zvýšiť časť rozpočtu určenú na školstvo.

Školstvo je bezplatné a povinné pre všetky deti. V škole je zadarmo aj strava a všetky učebné pomôcky. Termín začiatku školskej dochádzky určujú rodičia. Termín ukončenia školskej dochádzky určujú rodičia, ak je to skôr ako žiak dosiahne plnoletosť; ak neskôr, určuje si ho žiak sám; horná hranica je neobmedzená. (Škola má určený vekový interval svojich žiakov, takže po prekročení stanovenej hranice musí žiak pokračovať v štúdiu na inej škole.) Po skončení školskej dochádzky sa možno hocikedy a hocikoľkokrát rozhodnúť v nej opäť pokračovať. Diplom dostane každý žiak v deň svojich 18. narodenín, bez ohľadu na to, kedy začala a skončila jeho školská dochádzka.

Škola je otvorená 24 hodín denne, 7 dní v týždni. V tejto dobe môžu rodičia kedykoľvek priviesť dieťa do školy, alebo si ho zo školy vyzdvihnúť. (Ak sa so svojím dieťaťom nestretnú po dobu jedného roka, dieťa môže byť ponúknuté na adopciu iným rodičom. Ale to sem vlastne nepatrí, to so školstvom priamo nesúvisí.)

Škola má priestory na zábavu, v ktorých môžu deti tráviť celý deň. Požiadavky na tieto priestory sú určené osobitnou smernicou; musia umožňovať športy, spoločenské hry, samostatné štúdium, spánok, a iné aktivity.

Škola má aj učebne, v ktorých prebieha vyučovanie. Účasť žiaka na vyučovacej hodine je dobrovoľná. V prípade vyrušovania môže učiteľ vykázať žiaka z miestnosti; v tom prípade sa žiak vráti do priestorov na zábavu. Informácie o absolvovaných hodinách sú dostupné rodičom daného žiaka. Účasť na vyučovaní nie je podmienkou návštevy školy ani získania diplomu. (Alternatíva: Niektoré školy si môžu takúto podmienku stanoviť, a pri jej nesplnení musí žiak zmeniť školu. Štát však garantuje, že v každom okrese sa bude nachádzať dostatok škôl bez takýchto podmienok.)

V prípade prepustenia sa štát pokúsi učiteľovi zabezpečiť zamestnanie v inej škole blízko jeho bydliska. Ak to nie je možné, učiteľ dostane 100-mesačné odstupné a tričko s nápisom: „Bol som v školstve, a jediné, čo mi zostalo, je hromada peňazí a toto tričko“. Učiteľ je považovaný za spoločensky významnú osobu a nikto sa mu nemôže posmievať (samozrejme s výnimkou žiakov, lebo tí sú spoločensky ešte významnejší a môžu všetko). Prezident republiky musí vo svojom novoročnom prejave v televízii spomenúť významnú úlohu vzdelávania a učiteľskej profesie v našom štáte.

Možno si pomyslíte, že je to pakovina, ale to je len preto, že na takýto školský systém nie ste zvyknutí. Keby sme ho zaviedli, o chvíľu by si ho už každý pochvaľoval. (Navyše by sme mohli zrušiť detské domovy a útulky pre bezdomovcov, pretože tento školský systém by ich automaticky zahŕňal.) Jeho jedinou reálnou nevýhodou je to, že niektoré jeho vlastnosti sú príliš jasne viditeľné. Na rozdiel od dnešného systému by však bol ústretovejší k ľuďom, ktorí majú skutočný záujem o vzdelanie, a pritom by plne uspokojoval aj tých ostatných.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.


Už ste čítali?