O školstve a o všeličom (1.)

Autor: Viliam Búr | 8.12.2009 o 10:00 | Karma článku: 16,59 | Prečítané:  4777x

Prvá časť voľnej série článkov o školstve. Obsah: byrokracia, byrokracia, byrokracia, byrokracia, byrokracia, známkovanie, byrokracia, profesionálny rast, byrokracia, byrokracia, byrokracia. Tak nejako vyzerá učiteľský život. ;-)

Ak by som mal povedať, čo je na našom školstve najhoršie, je to jednoznačne byrokracia a mikromenžment, ktorými nás obšťastňuje naše „milované“ ministerstvo. Učiteľ na strednej škole je často viac úradníkom ako pedagógom. Musí naštudovať hromady predpisov a vyplniť hromady dotazníkov – väčšinou sú to veci, ktorým nikto poriadne nerozumie a treba ich odovzdať hneď.

Kto to na vlastnej koži nezažil, ten asi neuverí a bude si myslieť, že strašne preháňam. Tak schválne, aby ste sa dostali do obrazu – začnime takou jednoduchou vecou, ako je známkovanie. Najlepšia je jednotka, najhoršia je päťka, to si asi pamätá každý. Ľahké? Tak nečítajte ďalej a pokúste sa uhádnuť, koľko strán má predpis ministerstva školstva určujúci, čo znamená ktorá známka a ako sa má známkovať.

Okej, už máte nejaký tip? Nie? Tak ešte chvíľku počkám. Zamyslite sa, skúste to nejako slovne vyjadriť. Predstavte si sami seba v roli riaditeľa školy, ktorý má za úlohu vysvetliť novému učiteľovi, podľa akých zásad chcete, aby sa na vašej škole známkovalo. (Takto by to samozrejme fungovalo v rozumne riadenom školstve. V našom slovenskom riaditelia takéto kompetencie nemajú. Riaditeľ slovenskej školy je zhruba na úrovni nižšieho až stredného menežmentu vo firme. Všetky rozhodnutia ohľadom vzdelávania robia úradníci na ministerstve; pravdepodobne takí, ktorí sami nikdy v živote neučili a nemajú žiadnu predstavu o tom, aké praktické dopady majú ich rozhodnutia.) Máte?

Metodický pokyn na známkovanie žiakov na stredných školách má 36 strán textu v hlavnom dokumente a 79 súborov príloh! Dobré, čo? A to je len jeden z mnohých predpisov, ktoré by mal každý učiteľ naštudovať a teoreticky ovládať naspamäť. A čisto teoreticky by mali priebežne sledovať, kedy bol ktorý predpis novelizovaný a čím sa nová verzia líši od starej.

Nejde pritom o žiaden „užívateľsky priateľský text“. Zacitujem z úvodu: „Metodický pokyn upravuje postup hodnotenia a klasifikácie žiakov stredných škôl v Slovenskej republike, ktorý sa vykonáva v procese výchovy a vzdelávania v súlade so zákonom č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 462/2008 Z. z. a zákonom č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“ Prepáčte, ale toto je určené pre právnikov? Nie? Tak potom prečo dočerta nemôžu vyrobiť dve verzie? Jednu oficiálnu na právne účely a jednu zjednodušenú (a najmä skrátenú) pre bežného učiteľa, ktorý by rád robil veci v súlade s predpismi, ale má na starosti milión iných povinností než lúskať takéto paragrafy.

Áno, každý učiteľ si s tým nakoniec nejako poradí... napríklad tak, že preskočí danú pasáž, prípadne celý dokument. Ale načo je to potom dobré? A opýtam sa – nebolo by efektívnejšie, keby na ministerstve školstva mali jedného človeka schopného hovoriť ľudskou rečou, ktorý by to tejto reči prekladal podobné papiere? Podľa mňa by to bolo o dosť efektívnejšie, ako nútiť každého jedného slovenského učiteľa (koľko je to dokopy ľudí? desaťtisíc, stotisíc?) aby sa týmto prehrýzal. Z pohľadu nášho ministerstva zrejme nie, pretože učiteľ je otrok systému, tak prečo by nemohol po pracovnej dobe do večera sedieť v škole a študovať podobné predpisy? Veď aj tak nemá nič lepšie na práci…

Preskočme teda paragrafy a poďme k pointe – ako sa teda tí žiaci majú známkovať? Úprimne povedané… neviem. Čím dlhšie ten text čítam, tým menej zmyslu mi dáva. Posúďte sami – v paragrafe 11 sa hovorí, že „Žiak má právo […] na objektívne hodnotenie.“ V paragrafe 13 sa zase hovorí, že „berie sa do úvahy vynaložené úsilie žiaka a v plnej miere sa rešpektujú jeho ľudské práva. Hodnotenie je motivačný a výchovný prostriedok, ako aj prostriedok pozitívneho podporovania zdravého sebavedomia žiaka.“ Prepáčte, ale podľa môjho názoru si tieto dva paragrafy jednoducho logicky protirečia.

Jedno aj druhé samotné dáva zmysel, každé má svoje výhody aj nevýhody. Ak budeme známkovať objektívne, dáme žiakovi pravdivý obraz, v akom vzťahu sú jeho vedomosti a výkon vzhľadom na nejakú objektívnu stupnicu. Čo sa jeho úsilia týka… nuž… uvidí, či viedlo k nejakým merateľným výsledkom alebo nie. Lebo nie každé úsilie je správne zamerané a dotiahnuté do konca. Je takáto objektívna spätná väzba motivujúca a výchovná? No neviem… povedal by som, že pre niekoho áno a pre niekoho nie. Ale pre tých druhých predsa nemôžem výsledky upraviť tak, aby boli viac motivujúce, lebo potom by už neboli objektívne. A čo sa sebavedomia týka, tak predpokladám, že objektívne zaslúžená jednotka asi sebavedomie podporí a objektívne zaslúžená päťka asi moc nie.

Druhá možnosť je prideľovať známky tak, aby žiakom lichotili, používať ich ako motivačný prostriedok, zohľadňovať úsilie (alebo presnejšie povedané, dojem úsilia, ktorý dokáže daný žiak v učiteľovi vyvolať – to totiž nemusí zodpovedať jeho skutočnému úsiliu)… potom ale nemôžeme tvrdiť, že je takéto známkovanie objektívne. Netvrdím, že je zlé (ba dokonca by som povedal, že mnohí učitelia by sa skôr priklonili k tejto variante), ale definíciu objektívneho hodnotenia to skrátka logicky nespĺňa. (Dešifrovanie tajuplnej poznámky o ľudských právach ponechávam čitateľovi na domácu úlohu.) Z môjho pohľadu je takýto predpis príkladom totálneho zlyhania – mnoho blábolov o všeličom, ale to kľúčové sa z neho človek vlastne nakoniec aj tak nedozvie. Tak načo to celé – aby nejaký úradník na ministerstve „vykázal aktivitu“?

Ďalšie čitateľské cvičenie – ste pripravení? Akou známkou by ste na informatike ohodnotili žiaka, ktorý „vie zadania riešiť pomocou známych postupov a metód. S pomocou učiteľa uplatňuje osvojené vedomosti a zručnosti pri riešení úloh, dokáže, spracovať, upraviť a zaznamenať, zistiť informácie. Dokáže s pomocou interpretovať nadobudnuté vedomosti. Jeho ústny aj písomný prejav je  správny a výstižný s bežnou slovnou zásobou. Grafický prejav je  priemerne estetický. Výsledky jeho činností sú menej kvalitné. Svoje znalosti a zručnosti vie prezentovať na priemernej úrovni.

Nepreskakujte prosím text, postojte, pouvažujte, povedzte svoj vlastný názor. Predstavte si dieťa s horeuvedenými schopnosťami. Bohužiaľ nemáme žiadnu informáciu o tom, aké má dané dieťa sebavedomie, úsilie a ľudské práva – čo sú podľa paragrafu 13 zásadné veci. Paragrafu 89 však táto informácia nechýba – zrejme má rovnakého autora ako paragraf 11 a presadzuje princíp objektívneho známkovania – a známka, ktorú by dané dieťa malo dostať na vysvedčení je… trojka.

Skúste si teraz predstaviť bežnú triedu povedzme na mierne nadpriemernom gymnáziu. Predstavte si učiteľa informatiky, ktorý za horeuvedené výkony zapisuje žiakom trojky. Podľa môjho odhadu (ktorý samozrejme nemusí byť správny) by s trojkou skončila aspoň polovica triedy. Otázka – myslíte si, že takýto postup je motivačný a podporí zdravé sebavedomie žiakov? Ešte vhodnejšia otázka – čo by ste si o takomto učiteľovi pomysleli, keby ste boli jeho kolega alebo keby v jeho triede študovalo vaše dieťa (predpokladajme, že je slušné a rozumné, ale v oblasti informatiky nemá žiaden mimoriadny talent)?

Viem si predstaviť, že pri čítaní tohto textu sa niektorí kolegovia chytajú za hlavu a hovoria si: „Čo ten pako stále rieši? Je predsa jasné, že známkovať treba s rozumom, podľa okolností a nedá sa držať nejakého hlúpeho predpisu.“ A to je práve to, čo som sa týmto textom snažil povedať. Načo je dobrých tých 36 strán textu a 79 súborov príloh? Stačilo by jednoducho povedať, že jednotka je najlepšia známka, päťka najhoršia a ďalej už majú učitelia používať svoj zdravý rozum a profesionálne skúsenosti. Majú predsa na to vysokú školu – tak prečo sa im nejaký úradníček snaží prikazovať ešte aj ako si majú topánky zaväzovať? Naopak, človeka, ktorý sa živí generovaním podobných dokumentov, by mali poslať na úrad práce poberať podporu.

Poznámka – toto je len jeden z milióna predpisov, ktoré musia učitelia preštudovať a riadiť sa nimi. Úmyselne som volil príklad zrozumiteľný aj človeku, ktorý nepracoval v slovenskom školstve. Neboli by ste radšej, keby sa učitelia namiesto takýchto vecí venovali napríklad vzdelávaniu; rozmýšľaniu a diskutovaniu, ako veci lepšie vysvetliť; vytváraniu učebných pomôcok a učebníc? To by teoreticky mala byť tá prvoradá činnosť, na ktorú ich potrebujeme. Len by ich pritom naše „milované“ ministerstvo nemalo toľko rozptyľovať.

Inak, čo sa týka vzdelávania a profesionálneho rastu učiteľov, tento rok tu máme nový systém, ktorý vyzerá ako zlý vtip. Stručne povedané, ak budú učitelia dokladovať nejaké aktivity, môžu dostať pridané – rátajú sa vynálezy, odborné články, projekty atď. Takto povedané to neznie zle. Poďme si to ale prepočítať na eurá a eurocenty. Napríklad za šesťmesačný medzinárodný projekt dostanete 15 kreditov. (Predstavujem si, že najväčšou námahou v celom tomto procese nebude samotný medzinárodný projekt, ale zohnanie a vyplnenie všetkých dokumentov, ktoré bude ministerstvo vyžadovať, aby projekt naozaj uznalo a príslušné kredity pridelilo.) A čo z toho? No predsa malé bezvýznamné plus! ;-) Ale keby ste takéto projekty robili dva, to už by ste mali 30 kreditov – a za to vám bude zvýšený plat o šesť percent. Ak daný učiteľ zarába povedzme 12 000 Sk / 400 € v čistom, dostane navyše 720 Sk / 24 €. Jedna denná učiteľská mzda navyše - to už je motivácia ako hrom! Samozrejme okrem prípadu, keď si vie dotyčný učiteľ spočítať dve a dve dohromady a vyjde mu, že namiesto dvoch šesťmesačných medzinárodných projektov si rovnakú sumu podstatne ľahšie a bez papierovania zarobí za 2-3 hodiny doučovania. Ale myslím si, že autori tohto návrhu to dobre vedia... celá táto akcia predsa nie je vymyslená pre učiteľov, ale pre voličov. Aby videli, že školstvo sa reformuje!

(Trochu mi to pripomína „klubové“ karty z hypermarketov, kde povedzme za každých 10 € nákupu môžete získať jeden bod a za každých 10 bodov získaných v nejakom období môžete dostať 1 € zľavu na vybraný výrobok. Hlavný rozdiel je v tom, že takéto karty vlastním už dve a síce som ich ešte nikdy na nič nevyužil, ale ani na tom neškodujem, lebo príslušných papierovačiek je minimum – tuším iba meno a adresa pri vystavení karty a potom už nikdy nič. Ak sa teda naše ministerstvo inšpirovalo od hypermarketov, škoda že nie aj v tom najdôležitejšom. Asi preto, že učitelia nie sú zákazníci, ale sluhovia systému; pre nich nemusia byť podobné opatrenia ani príjemné, ani pohodlné… a už vôbec nie nepovinné.)

Prvé tlačivá súvisiace s touto aktivitou už prišli. Máme v nich vyplniť názov školy, školský rok, meno a priezvisko, aprobáciu, ciele profesijného rastu a konkrétne aktivity – čo presne budeme robiť, odkedy a dokedy, u akej inštitúcie, a koľko kreditov za to získame. Pozerám na to ako blbec a proste nerozumiem, ako to vyplniť. Netuším, aké vzdelávacie inštitúcie sú na výber a aké aktivity poskytujú. (To nie je len moja ignorancia… ono sa totiž ešte celkom neurčilo, kto všetko získa akreditáciu.) Tiež mi nie je jasné, prečo treba takéto veci vypisovať vopred… logickejšie by mi pripadalo, že najprv niečo urobím a až potom to zdokumentujem. Veď čo ak napríklad ochoriem a nebudem sa môcť zúčastniť plánovaného školenia? Alebo sa naopak vyskytne nejaká nečakaná príležitosť? Alebo sa to vlastne nemá celé vopred vypĺňať? Sorry, ja neviem… je to proste jedno z milióna tlačív, ktoré mi ako stredoškolskému učiteľovi stále prechádzajú rukami. Nemôžem každému z nich venovať týždeň zisťovania, to by som nič iné nerobil. Radšej by som ministerstvu školstva odkázal, nech mi trebárs strhne tisíc korún z platu, len nech ma už viac neobťažuje takýmito somarinami. Som si istý, že by to moju produktivitu a profesionálny rast podporilo omnoho viac a v ušetrenom čase by som si danú sumu bez problémov zarobil.

Aby som podčiarkol márnosť podobných spôsobov merania kvalifikácie a odborných akvitít učiteľov, dám konkrétny príklad z vlastného života. Desať rokov som robil programátora v súkromnom sektore, robil som všelijaké projekty na zmluvy, istú dobu som robil školenia pre užívateľov aj programátorov. Používal som ASP, Basic, C/C++, Flash, HTML/CSS, Javu, JavaScript, JSP/JSF, Pascal, Perl, PHP, Ruby, SQL, XSLT. (To nemachrujem, len konštatujem, že som videl všeličo, ako každý, kto v tejto brandži robí rôzne veci a pracuje na svojom odbornom raste. Ani netvrdím, že som na uvedené veci veľký expert… len si myslím, že o nich viem o čosi viac ako priemerný učiteľ informatiky.) Mal som nejaké prednášky pre verejnosť, aj v Česku, Poľsku, Nemecku. Preložil som do slovenčiny niekoľko open-source programov, asi tri roky som robil koordinátora prekladu „Bitky o Wesnoth“ (uvádzam ako príklad účasti na medzinárodnom projekte; bolo ich viac, len ostatné boli omnoho krátkodobejšie). Občas píšem nejaké články o počítačových programoch na blog SME.

Nuž… čisto teoreticky by som mal ideálne stelesňovať to, čo sa daná aktivita ministerstva snaží dosiahnuť. Čisto prakticky, keď si zrátam, koľko kreditov by som za uvedené aktivity dostal, vychádza mi nula – v prvom rade preto, že sa všetky odohrali v minulosti. Ale aj keby boli teraz… neskúšal som, ale myslím si, že za článok na blogu SME; za počítačovú prednášku na stretnutí fanúšikov sci-fi; za webovú stránku pre nejaké občianske združenie; za lokalizáciu nejakej hry alebo editora… skrátka za väčšinu takýchto aktivít by som nezískal ani jediný kredit. Nič z toho by totiž nebolo akreditované ministerstvom školstva. Keby som sa však namiesto toho zúčastnil nejakého akreditovaného školenia základov Wordu a Excelu… to už by bolo iné kafe!

Hlavne dúfam, že v najbližšej dobe nič takéto nebudem musieť absolvovať. Jedno povinné školenie základov Wordu a Excelu už mám za sebou a som hrdým majiteľom osvedčenia „Využitie IKT vo vyučovacích predmetoch – Funkčná gramotnosť pedagogických zamestnancov v informačných technológiách“. Radšej sa ani nebudem pýtať, koľko stálo zorganizovanie tohto geniálneho celoštátneho projektu; za najväčšiu škodu tam totiž nepovažujem vyhodené peniaze ale zabitý čas – zabitý čas ľudí, z ktorých mnohí sa vykašľali na kariéru a išli robiť za žobrácku mzdu do systému, od ktorého nechcú nič iné, než aby ich v kľude nechal odovzdávať svoje vedomosti ďalšej generácii. Ľudia, preboha, dosť už! Ak si myslíte, že som na svoju prácu málo kvalifikovaný, vyhoďte ma! Ak si myslíte, že zle učím – že neviem dobre vysvetliť učivo alebo pritom žiakov neprimerane stresujem, vyhoďte ma! Pokiaľ si ale myslíte, že mám na svoju prácu dostatočnú kvalifikáciu a že ju robím dobre… prečo ma potom mučíte takýmito hovadinami?!

Pokúsim sa o odpoveď. Pretože ministri ani úradníci na školách neučia a o učení väčšinou nič nevedia. Napriek tomu by chceli všetko riadiť do posledného detailu. Moc je totiž opojná. Navyše, musia sami nejako vykazovať, za čo vlastne berú plat. Preto treba stále vymýšľať nejaké nové pravidlá alebo aspoň upravovať tie existujúce. Kto nevie pomôcť a nevydrží ani nečinne sedieť, iná možnosť ako škodiť mu asi ani nezostáva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.


Už ste čítali?