Inteligencia (4.)

Autor: Viliam Búr | 14.4.2009 o 10:00 | Karma článku: 11,96 | Prečítané:  6330x

Časť štvrtá: dedičnosť verzus výchova, muži verzus ženy, IQ a EQ, Mensa.

"Je inteligencia daná génmi alebo výchovou?" Podobné otázky si ľudia kladú ohľadom rôznych psychických vlastností. A vždy sa nájdu zástancovia jedného aj druhého extrému. Podľa jedných je všetko určené génmi, a jediné, čo môžeme pre pozdvihnutie ľudstva urobiť, je eugenika. Zástanca tejto teórie zvyčajne zistí, že zhodou okolností je práve on sám typickým predstaviteľom elity ľudstva, takže už len čaká na zástupy uvedomelých samičiek ochotných spojiť príjemné s užitočným a zušľachtiť genofond druhu homo sapiens, zatiaľ čo menejcenní jedinci budú sterilizovaní a odvedení do koncentračných táborov. Podľa druhých je všetko dané výchovou, takže treba osvietene odobrať deti rodičom, a za pomoci moderných vedeckých postupov z tvárneho človeka-plastelíny vymodelovať ideálneho člena zajtrajšej socialistickej spoločnosti, zbaveného ľudských slabostí a obdareného psychikou kolektívneho hmyzu. No a prostí vedci zvyčajne konštatujú, že je v tom kúsok jedného, kúsok druhého, istá dávka náhody, a pár nejasných vecí, na ktoré treba získať ďalšie granty. ;-)

Najstaršie výskumy dedičnosti inteligencie poukazovali na častý výskyt geniality v určitých rodinách. To ale nemusí nič znamenať, pretože deti vyrastajúce v jednej rodine zvyknú byť podobne vychovávané, takže stále nevieme, či ich genialita bola výsledkom génov, výchovy, alebo oboch zložiek. Moderné výskumy adoptovaných detí však ukazujú, že korelácia IQ u adoptívnych súrodencov je prakticky nulová, a že korelácia IQ medzi jednovaječnými dvojčatami vychovávanými v rôznych rodinách (0,86) je vyššia ako medzi dvojvaječnými dvojčatami vychovávanými spolu (0,6). Inteligencia má teda silnú genetickú zložku.

(Dvojčatá sú obľúbeným predmetom podobných výskumov. Jednovaječné dvojčatá majú rovnaké gény, čiže sú ako klony. Dvojvaječné dvojčatá majú spoločných len toľko génov ako bežní súrodenci... no napriek tomu sa niekedy tak podobajú, že ani rodičia nevedia odlíšiť, o aký typ dvojčiat ide. Ak teda existujú štatistické rozdiely medzi týmito typmi dvojčiat, ide o vplyv génov, nie výchovy.)

Ani moderná analýza DNK ľudí s IQ nad 160 však neodhalila žiaden "gén pre inteligenciu", ktorým by sa táto skupina štatisticky líšila od ľudí s priemerným IQ. (Naopak, sú známe gény, ktorých prítomnosť spôsobuje nízke IQ.) Dá sa to vysvetľovať rôzne; napríklad tak, že vysoká inteligencia nie je daná jedným génom, ale vhodnou kombináciou viacerých, možno mnohých génov. V praxi to funguje tak, že inteligencia detí sa oproti rodičom zvyčajne posúva o kúsok smerom k priemeru.

(Veľmi zjednodušene povedané, IQ dieťaťa vzniká ako kombinácia IQ otca, IQ matky, a náhodného čísla. Ak je priemer IQ rodičov príliš vysoký alebo príliš nízky, náhodná zložka bude dieťa ťahať k priemeru populácie. Ak je naopak IQ rodičov blízke priemeru populácie, náhodná zložka bude spôsobovať rozptyl. Ale tento vzorec berte prosím s veľkou rezervou, len ako ilustráciu.)

V posledných desaťročiach priemerné IQ populácie postupne rastie, približne o 1 bod za 3 roky. To znamená, že pred desiatimi rokmi mal priemerný človek inteligenciou, ktorú by sme dnes ohodnotili ako IQ 97; a o desať rokov bude mať priemerný človek takýmto tempom inteligenciu, ktorú by sme dnes ohodnotili ako IQ 103. Keďže priemerné IQ je definované ako 100, musia sa inteligenčné testy každých pár rokov znovu kalibrovať (čiže dnešné IQ 103 sa o desať rokov asi bude označovať ako IQ 100). Nazýva sa to "Flynnov efekt" a nikto presne nevie, prečo je to tak. Isté je, že to tak nemohlo byť vždy, lebo to by ľudia pred tisíc rokmi museli mať z dnešného pohľadu záporné IQ. Lenže IQ sa meria iba posledných sto rokov, a tak o minulosti nemáme dostatok údajov. :-(

Niektorí tvrdia, že IQ stúpa kvôli lepšiemu vzdelaniu v školách a tréningu na školských testoch. Lenže výsledky v testoch zameraných na "školské schopnosti" (slovná zásoba, aritmetika, všeobecná informovanosť) až tak rýchlo nerastú; občas dokonca klesajú. Najväčší rast sa prejavuje v testoch zameraných na g-faktor. Vysvetlením nie je ani to, že testy IQ sú dnes všeobecne známe. Ak človek robí ten istý test IQ druhýkrát v krátkom čase, vyjde mu IQ približne o 5 väčšie... ale ďalším opakovaním sa už omnoho vyššie IQ získať nedá.

Stúpanie IQ sa najviac prejavuje u podpriemerne inteligentnej časti populácie, menej u priemernej, a skoro vôbec u nadpriemerne inteligentnej. To naznačuje, že príčinou môže byť ubúdanie nejakého faktora, ktorý v minulosti bránil rozvoju inteligencie. Môže to byť dostatok kvalitnej stravy, ktorý odstraňuje mentálne problémy spôsobované v minulosti podvýživou. Môžu to byť malé rodiny, ktoré umožňujú rodičom dostatočne sa starať o všetky svoje deti, aj vo veľmi nízkom veku.

(Podľa informácií z internetu, ktorých spoľahlivosť nedokážem posúdiť, bolo v Amerike niekoľko experimentálnych programov zameraných na rozvíjanie rozumových, pohybových a jazykových schopností detí v predškolskom veku. Ukázalo sa, že takáto starostlivosť môže zvýšiť IQ detí v priemere o 5 bodov, lenže jej účinok sa časom stráca; tým rýchlejšie, v čím vyššom veku sa začalo s experimentom. Ak experiment trval od piateho do šiesteho roku dieťaťa, 5 dní v týždni po 8 hodín denne, rozdiel pretrval približne do puberty. Ak sa začalo už v štyroch mesiacoch dieťaťa, rozdiely boli merateľné ešte na vysokej škole -- a po dosiahnutí dospelosti už IQ zvykne byť veľmi stabilné. Takýchto experimentov však bolo iba pár, a ich výsledky sú rôzne. Je teda predčasné sa k tejto oblasti nejako definitívne vyjadrovať.)

Ďalšia teória tvrdí, že prostredie, v ktorom žijeme, je stále zložitejšie, čo stimuluje naše mozgy. Obrazy, filmy a počítačové hry rozvíjajú naše schopnosti zrakovej analýzy, a tá ovplyvňuje výsledky testov IQ. Podľa objaviteľa tohto javu, Jamesa Flynna, dnešné technológie vyžadujú častejšie používanie abstrakcií, a túto schopnosť merajú testy IQ. Ako príklad uvádza otázku: "Čo majú spoločné pes a zajac?" -- dnešný človek by odpovedal, že sú to oba cicavce (abstraktná odpoveď), kým pred sto rokmi by typická odpoveď znela, že pes loví zajace (konkrétna odpoveď).

Zdá sa, že tento efekt pomalého stúpania IQ sa približne v roku 1990 zastavil. Teda u väčšinovej populácie mnohých krajín; u niektorých menšín stále pokračuje. To by mohlo potvrdiť, že išlo naozaj o odstraňovanie nejakého brzdiaceho faktora, ktorý je už dnes väčšinou odstránený. Ako to už pri podobných zaujímavých otázkach býva, jednoznačnú odpoveď sa možno nikdy nedozvieme...


Ak porovnávame mužov a ženy, záleží na tom, aké úlohy sa v teste nachádzajú. Muži sú v priemere úspešnejší pri riešení vizuálnych úloh, najmä vyžadujúcich otáčanie predmetov -- tam je rozdiel dosť výrazný, a zdá sa, že súvisí s hladinou testosterónu. Muži mali tradične výhodu aj v matematických úlohách, ale tento rozdiel sa v poslednej dobe zmenšuje; možno to bolo dané výchovou. Ženy sú v priemere úspešnejšie v riešení slovných úloh, a úloh vyžadujúcich krátkodobú pamäť.

Muži majú väčší rozptyl IQ ako ženy; to znamená, že existuje viac aj mimoriadne inteligentných aj mimoriadne neinteligentných mužov ako žien. Podľa jednej hypotézy sa mnohé gény ovplyvňujúce fungovanie mozgu nachádzajú na chromozóme X, z ktorého majú muži iba jednu kópiu, a ženy dve, preto môže byť extrémny gén, či už v dobrom alebo zlom smere, vyvážený ďalšou kópiou. Ak sa sústredíme na g-faktor, v rôznych testoch vraj vychádza priemerné mužské IQ o 1 až 5 bodov vyššie ako priemerné ženské IQ. Hrôza! Ak sa chce autor testu vyhnúť obvineniu zo sexizmu, dá sa to ľahko zamaskovať tým, že sa vynechá nejaká úloha na priestorovú orientáciu a nahradí sa slovnou.

(Skôr ako niekto začne z uvedeného vyvodzovať nejaké ďalekosiahle dôsledky, rád by som pripomenul, že väčšina porovnaní typu "muži verzus ženy" je porovnaním dvoch štatistických súborov. To znamená, že aj keď je priemerný muž lepší v riešení priestorových úloh ako priemerná žena, treba si uvedomiť dve veci. Po prvé, v každej skupine sa nájdu aj nadpriemerní aj podpriemerní riešitelia. Po druhé, rozdiel medzi priemernými riešiteľmi, aj keď je štatisticky významný, je zvyčajne pomerne malý v porovnaní s rozdielmi medzi nadpriemernými a podpriemernými riešiteľmi vo vnútri každej skupiny. To v praxi znamená, že ak vyberieme náhodného muža a náhodnú ženu, a necháme ich riešiť sériu priestorových úloh, šance na víťazstvo síce nebudú 50:50, ale zďaleka nebudú ani 100:0; bude to skôr niečo ako 55:45. A v tých slovných úlohách to zase bude približne naopak.)


Keďže testy IQ vznikli na základe testov školskej zrelosti, sú na niečo dobré aj v bežnom živote, alebo sú to len nejaké ukazovatele školského prospechu? Jedno s druhým sa nevylučuje. Ľudia s vyšším IQ zvyčajne dlhšie študujú, majú lepšie pracovné miesta, a vyšší príjem. Lepšie zvládajú školenia a tréningy. Testy IQ sú najlepším nástrojom na predpovedanie pracovného úspechu. Ľudia s nižším IQ sa zase častejšie rozvádzajú a majú nemanželské deti, častejšie sú vo väzení a na dlhodobej podpore.

Podľa populárnej literatúry, ešte dôležitejšie ako IQ je vraj EQ, čiže emocionálna inteligencia. Jedná sa o akési zjednodušenie teórie viacerých inteligencií, tentokrát sú iba dve. Námet na bestseller je to úspešný. Na seriózny výskum nám však chýba definícia emocionálnej inteligencie. Jej popisy sú natoľko rozsiahle, až je ťažké určiť, čo už do emocionálnej inteligencie nepatrí. Čo je tým spoločným prvkom spájajúcim vnímanie pocitov, vyjadrovanie pocitov, neverbálnu komunikáciu, empatiu, sebaovládanie, plánovanie, tvorivé myslenie, a zameriavanie pozornosti? Ak nikto nevie, na základe čoho potom tvrdíme, že práve tieto zložky tvoria jeden celok?

Existujú aj seriózne definície a testy EQ, ale ich výsledky nezodpovedajú bombastickým tvrdeniam bestsellerov. V dotazníkoch, kde sa má človek ohodnotiť sám, je veľmi ľahké získať vysoké hodnotenie -- pri každej otázke sa treba zamyslieť, ktorá odpoveď sa viac hodí na typického extraverta. Ak budete tieto testy používať na prijímacom pohovore, spoľahnete sa, že to žiaden uchádzač neurobí? Existujú aj testy, kde musí človek nájsť správnu odpoveď, napríklad rozhodnúť, aké správanie by v popísanej situácii bolo primerané. To ale neznamená, že keby tá situácia naozaj nastala, zachoval by sa popísaným spôsobom. Testy EQ nám teda viacmenej nepovedia nič, čo by sme nezistili aj kombináciou testu IQ a osobnostného dotazníka. A čo sa týka kariéry, zdá sa, že IQ a EQ sa navzájom kompenzujú. Aby bol človek v zamestnaní úspešný, potrebuje aspoň jednu z týchto inteligencií. Ak nemá ani jednu, je na tom zle. Ale ak má hociktorú z nich, tá druhá mu výrazné zlepšenie navyše neprinesie.


Keď si porovnáme oba konce inteligenčnej škály, je tam zaujímavý rozdiel. Retardovaných ľudí rozoznáme pomerne jednoducho. Stačí na to pomerne krátky rozhovor; niekedy netreba ani to. Rozoznať nadaných ľudí je omnoho ťažšie. Máme inteligenčné testy, a máme štatistiky, ktoré nás presviedčajú, že nadaní ľudia majú také a onaké vlastnosti, ale... prečo to nevidno na prvý pohľad?

Nečudujem sa teda názorom, že vysoké IQ "v skutočnosti" neexistuje, že je to len nejaký samoúčelný výsledok testu, ktorý v reálnom živote nič neznamená. Obľúbené sú aj kompenzačné teórie, že ak má niekto v nejakej oblasti pridané, určite je to na úkor niečoho iného; všetci napríklad vieme, že významní vedci sú v lepšom prípade hrozne strapatí, v horšom prípade trpia schizofréniou. ;-) Áno, je zrejmé, že takéto názory plnia svoju psychologickú úlohu -- zachraňujú sebavedomie tých, ktorí neuspeli (alebo sú z nejakého dôvodu presvedčení, že by neuspeli) v testoch IQ. V každom prípade je ale "neviditeľnosť" (pozitívnych súvislostí) vysokého IQ jav, ktorý si žiada vysvetlenie, a tak sa o nejaké pokúsim.

Jedným faktorom je, že ľudia si na druhých viac všímajú slabé stránky ako silné. Viac kritizujeme ako chválime. Ak má niekto napríklad múdre názory a škrekľavý hlas, zapamätáme si jeho hlas; ale ak má hlúpe názory a melodický hlas, zapamätáme si, že hovoril hlúposti. Preto si na retardovaných ľuďoch všímame ich retardáciu, a zvyšok ignorujeme, kým u nadaných sa sústredíme na nejakú ich slabú stránku, a nadanie ignorujeme. Jedine keby sme stretli nadaného človeka, ktorý by bol úžasný po všetkých stránkach... ale potom by sme si na ňom pravdepodobne zapamätali nejakú inú silnú stránku, nie nadanie. (Napríklad si myslím, že Arnold Schwarzenegger je pravdepodobne veľmi inteligentný človek, ale komu by pri počutí jeho mena ako prvá vlastnosť napadla práve inteligencia?)

(Takáto selektívna všímavosť má dobrý dôvod. Hovorí sa, že reťaz je len taká silná, ako jej najslabšie ohnivko. A aj život človeka je asi silnejšie ovplyvnený jeho slabými stránkami ako silnými. Teda, záleží to na tom, o ktorých vlastnostiach hovoríme. Niektoré vlastnosti sú v živote "nepovinné", napríklad výborný hudobný sluch môže byť výhodou, ale jeho absolútny nedostatok nie je žiadna tragédia. Iné vlastnosti sú "povinné", napríklad vedieť dobre vychádzať s ľuďmi; ak to niekto nevie, bude mu to hádzať polená pod nohy na každom kroku. Spomedzi "nepovinných" vlastností je výhodnejšie mať jednu poriadnu ako viaceré priemerné; napríklad je lepšie byť svetoznámym maliarom a vôbec nevedieť spievať ani skladať básne, než byť priemerným maliarom, priemerným spevákom, a priemerným básnikom. Na druhej strane, z "povinných" vlastností je najdôležitejšie mať každú aspoň v priemere, pretože nadpriemerná hodnota jednej vlastnosti väčšinou človeku neprinesie toľko úžitku, ako mu podpriemerná hodnota inej spôsobí škody. Pokiaľ ste ochotní prijať túto zjednodušenú schému, asi sa zhodneme, že inteligencia patrí medzi "povinné" vlastnosti. Keby sme si teda v reálnom živote mohli vlastnosti vyberať tak ako v hre na hrdinov, možno by bolo výhodné nadpriemernú inteligenciu predať a kúpiť si za ňu niečo iné. Lenže to sa nedá. A aj keby sa dalo... kto by to bol ochotný urobiť? Možno by toto bola múdra zmena, ale ktovie koľko hlúpych zmien by sme následne urobili s tou zníženou inteligenciou?)

Druhým faktorom je, že nadaní ľudia sú nútení žiť vo svete priemerných ľudí, nie naopak. Aby bolo porovnanie férové, skúste si predstaviť priemerného človeka, ktorý by z nejakého dôvodu celý život vyrastal v ústave pre retardovaných. Asi by medzi nimi vynikal, ale nerozvinul by svoj potenciál naplno. Bol by schopný inteligentne diskutovať... ale nemal by s kým; a preto by sa ani nikdy nenaučil poriadne argumentovať, atď. Dokázal by robiť iné veci ako ostatní, ale v prostredí ústavu by na to nenašiel veľa príležitostí. Časom by možno došiel k záveru, že jeho odlišnosť mu veľa dobrého nepriniesla, akurát má vďaka nej problémy zapadnúť do kolektívu. My vieme, že priemerný človek dokáže žiť úplne iným spôsobom ako retardovaný, ale musí sa nachádzať v prostredí seberovných.

Skúsme si naopak predstaviť nejaký ostrov, na ktorom by žili povedzme ľudia s IQ 130. Žili by tam už dlhé roky, mali by vlastnú kultúru, vlastné zákony, atď. Keby sa na tomto ostrove ocitol priemerne inteligentný človek, ako by to asi zvládal? Nerozumel by mnohým veciam, ktoré by ostatní považovali za samozrejmé. Ťažko by sa mu komunikovalo s ostatnými, pretože tí by na rozdiel od nášho sveta neboli zvyknutí prispôsobovať sa na jeho úroveň. Nezvládal by školu, bežné zamestnanie, spoločenský život. Tu by bol rozdiel omnoho viditeľnejší.

V našom svete je skrátka priemerne inteligentný človek normou, a problémy má vždy ten, kto sa odlišuje od normy, je jedno ktorým smerom. Priemerne inteligentní ľudia volia vládu, tvoria zákony, vyhlasujú vojny, riadia školstvo, ekonomiku, pre nich vysielajú médiá,... Nadaný človek sa musí tomuto svetu prispôsobiť, naučiť sa v ňom fungovať, a zmieriť sa s tým, že takto to je, a inak nebude. Keby si nadaní ľudia mohli vytvoriť aspoň nejaký vlastný mikrosvet...

V roku 1946 Roland Berrill a Lancelot Ware založili organizáciu pre nadaných ľudí s názvom Mensa International. Členstvo je otvorené pre najinteligentnejšie 2% populácie, bez ohľadu na rasu, náboženstvo, spoločenské postavenie, atď. Cieľom je identifikovať, skúmať a podporovať ľudskú inteligenciu, a poskytovať svojim členom stimulujúce prostredie. Typickými aktivitami Mensy sú stretnutia členov, na ktorých sa diskutuje alebo riešia hlavolamy, ale existujú aj programy na rozvoj gramotnosti, a štipendiá pre nadané deti. Mensa má vyše 100 000 členov vo vyše 50 krajinách. V rôznych krajinách je rôzne rozšírená; najväčšia je americká a britská Mensa, slovenská patrí naopak medzi najmenšie.

(Počet členov Mensy v danej krajine nesúvisí s inteligenciou jej obyvateľstva; 2 percentá sú všade 2 percentá, aj keď vo väčšej krajine je to samozrejme väčší počet ľudí. Napríklad česká Mensa má asi desaťkrát viac členov ako slovenská, hoci vychádza iba z dvojnásobnej populácie. Netrúfam si jednoznačne povedať, prečo je to tak, ale myslím si, že tu pôsobí niekoľko faktorov. Po prvé, Slováci sú vo všeobecnosti menej naklonení klubovým aktivitám. Pestujeme si pocit bezmocnosti: malé organizácie považujeme za zbytočné, voči veľkým sme podozrievaví; väčšinu času sme teda samotári alebo súčasť davu. Kedysi som si myslel, že je to dôsledkom dlhodobého pôsobenia fašizmu a komunizmu, ale to nevysvetľuje rozdiel voči ČR. Po druhé, postoj voči inteligencii je na Slovensku dosť nevraživý; ba všeobecne, voči ľubovoľnému vyčnievaniu z davu. Tieto prvé dva body zrejme spolu súvisia. Po tretie, asi v slovenskej pobočke Mensy nemáme šťastie na ľudí, ktorí by mali dostatočný talent a vôľu túto organizáciu úspešne spropagovať. A k tomu všetkému sa pridáva efekt lavíny -- čím viac ľudí je v miestnej Mense, tým lákavejšia je pre potenciálnych členov, a naopak čím menej ľudí, tým menej je zaujímavá. Zatiaľ toho o slovenskej Mense veľa neviem; možno som prehliadol nejaký významnejší faktor.)

Po vyše polstoročí sa asi dá zhrnúť, že Mensa možno obohatila životy svojich členov, ale nijako významne nezmenila svet. Je to preto, že svet nadaných ľudí by sa od sveta priemerne inteligentných nijako významne nelíšil (iba by sa v ňom viac času venovalo riešeniu hlavolamov)? Možno je to tak. Ale možno Mensa nemôže priniesť radikálnu zmenu preto, lebo ju jej členovia vnímajú ako hobby -- prídu si tam oddýchnuť jeden večer v týždni, ale ich skutočné životy sa naďalej odohrávajú niekde inde.

(Existujú aj iné organizácie pre ľudí s vysokým IQ. Na internete ich nájdete plno; mnohé sa pýšia tým, že od svojich členov vyžadujú omnoho vyššie IQ ako Mensa. Nechcem nikomu brániť v jeho ambíciách, ale metodologické problémy s meraním príliš vysokého IQ som vysvetlil v druhej časti tohto článku. Ak vám niekto ponúka test údajne schopný presne zmerať IQ 160 a vyššie, takmer určite to nemá oporu v psychológii ani štatistike. Autori testov zvyčajne argumentujú, že test merajúci určitú výšku IQ dokáže zostaviť iba človek s ešte vyšším IQ, čo sú akože oni -- len by ma zaujímalo, v ktorom teste im to vyšlo, a kto potom zostavoval ten test. ;-) Navyše celé tvrdenie je nezmysel; aby som odmeral, že má niekto vyššie IQ ako ja, stačí mi vytvoriť test, ktorý v danom časovom limite nedokážem správne vyriešiť, a dotyčný áno. A čo sa týka testov, ktoré môžete vyriešiť cez internet, len potom musíte zaplatiť sto dolárov za certifikát... škoda slov. Pozrime sa na vec ešte zo štatistického hľadiska. Na Zemi je skoro 7 miliárd ľudí. To znamená 140 miliónov potenciálnych členov Mensy -- lenže v Mense ich je približne 100 000, čiže ani nie jeden z tisíca. Ak si niekto založí organizáciu, ktorej kritériá údajne spĺňa iba jeden človek z miliardy, a tvrdí, že už má šiestich členov... ak tomu veríte, pokojne vyplňte internetový test, pošlite sto dolárov, staňte sa jedným z mnohých siedmych členov, a na chudákov z Mensy pozerajte zhora.)


Dá sa IQ nejako zvyšovať? Faktom je, že počas ľudského života môže IQ dosť kolísať, najmä v detstve; od 18 rokov je už viacmenej stabilné. Keďže mozog je krehký nástroj, rôzne choroby a zranenia dokážu IQ znížiť. Tvrdí sa, že podnetné prostredie môže prispievať k rastu IQ. Tvrdí sa to aj o Mozartovej hudbe. Dôkazov však niet. Takže pozor na hlavu, žite zdravo, veľa špekulujte, ale nič si od toho nesľubujte. ;-)

Asi najzaujímavejšia mi pripadá hypotéza, že inteligencia súvisí s kapacitou krátkodobej pamäte, takže cvičenia na krátkodobú pamäť by mohli pomôcť zvýšiť IQ. Stiahnite si program Brain Workshop a cvičte.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.


Už ste čítali?