Inteligencia (1.)

Autor: Viliam Búr | 14.3.2009 o 20:00 | Karma článku: 12,91 | Prečítané:  6541x

Časť prvá. Načo je dobré, aby sa stretávali vysoko inteligentní ľudia, tobôž deti.

Začnime predstavou zo sveta science fiction. Je rok 2050, pár desaťročí po tretej svetovej vojne. Životné prostredie je zničené, voda a vzduch sú plné jedovatých látok, vysoká úroveň rádioaktivity spôsobuje škodlivé mutácie. Jedným z dôsledkov je, že väčšina detí narodených po vojne má veľmi nízku inteligenciu. Priemerné IQ je 70, čo je dnešná hranica mentálnej retardácie. Priemerné dieťa možno vzdelávať, naučiť jednoduché práce, a ako dospelý človek bude mať rozum dnešného desaťročného dieťaťa. Iba 2% detí majú IQ 100 alebo viac. V dnešnom svete by to boli priemerní ľudia; v tomto postkatastrofickom svete sú to však osamelí géniovia. (Ak chcete názornejšiu predstavu, ako by to v takejto spoločnosti vyzeralo, pozrite si film „Idiokracia“.)

(Technická poznámka: Hodnota IQ sa stanovuje vzhľadom na momentálnu populáciu. Znamená, to, že v každej populácii má priemerný človek IQ 100, pretože hodnota IQ 100 je stanovená ako „priemerná inteligencia v danej populácii“. Presnejšie by teda bolo povedať, že priemernému dieťaťu z roku 2050 vychádza IQ 70 podľa noriem z roku 2008. To znamená, že normy sú zastarané a treba ich znovu kalibrovať. Je však možné, že v roku 2050 už tomuto nikto nerozumie, alebo majú vo svojom živote úplne iné priority, takže naďalej používajú testy a normy z našej doby. A vôbec – je to len príbeh.)

Predstavte si, že žijete v tomto sveta, máte dieťa vo veku 6 rokov, a chystáte sa ho zapísať do školy. Navštívite s ním psychologickú poradňu a necháte si urobiť testy školskej zrelosti. Po vyhodnotení testu si vás psychológ zavolá na rozhovor. Výsledky vášho dieťaťa sú skvelé, upokojí vaše obavy. Je tu však niečo iné, čo by vás mohlo zaujímať.

Vaše dieťa patrí medzi 2% populácie s najvyššou inteligenciou. Podľa odborných testov mu vychádza IQ 100, čo znamená, že síce nie je nijako nadané, ale ani postihnuté. Aj doma ste si všimli, že robí veci, ktorými sa odlišuje od svojich retardovaných rovesníkov: zaujíma sa o veci okolo seba, často kladie otázku „prečo?“, rado sa hrá s legom, dokáže pastelkou nakresliť postavičku s rukami a nohami. Ako rodičia ste na tieto výsledky hrdí, hoci občas je jeho inteligencia aj na obtiaž: na rozdiel od bežných detí nevydrží celý deň búchať paličkou o kýblik, vyžaduje si zmenu a pozornosť, nerado sleduje reklamy a mexické telenovely, a aj tie nekonečné otázky „prečo?“ dokážu ísť okoliu niekedy pekne na nervy. Niektorí známi vaše dieťa obdivujú, no mnohí vás varujú, že takéto správanie nie je pre dieťa normálne, a bude mať neskôr v živote vážne problémy. Lego je vraj hračka pre dospelých, a nepatrí do rúk deťom. Dieťa má vraj byť nevedomé; keď sa s ním rozprávate a odpovedáte mu na otázky, pripravujete ho tým o detstvo a môžete mu spôsobiť emocionálnu traumu. Takéto reči vás desia. Nechcete predsa svojmu dieťaťu ublížiť, a tak si občas dávate pozor na jazyk, a podľa rád z časopisov namiesto rozhovoru zvyšujete hlasitosť televízora. Väčšinou vám to ale srdce nedovolí, a tak televízor s previnilým pocitom vypínate, rozprávate sa dieťaťom, čítate mu rozprávky, učíte ho skladať rôzne skladačky; tešíte sa z jeho radosti a záujmu, a dúfate, že to nebude mať škodlivé následky.

Preto sa vám pri rozhovore s psychológom veľmi uľaví, keď sa dozviete, že normálne dieťa na svoj zdravý vývin takéto podnety potrebuje. Má iné záujmy ako jeho retardovaní rovesníci, ale to neznamená, že prichádza o detstvo; len sa zabáva na svojej intelektovej úrovni, a rieši problémy primerané svojim schopnostiam. Bohužiaľ, v bežnej škole mu toto nebude umožnené. Školy sú totiž (v tomto postkatastrofickom svete) zamerané na intelektovú úroveň retardovaných detí. Isteže, učitelia by teoreticky mali zohľadňovať osobitné potreby každého dieťaťa, ale v triede s vyše 20 deťmi nie je možné vyučovať každé dieťa osobitne. Navyše, mnohí učitelia sú sami mentálne retardovaní. (Priemerne inteligentní ľudia sú v tomto svete veľmi žiadaní v súkromnom sektore, a školstvo je prevažne štátne, čiže riadené retardovanými politikmi a úradníkmi, s cieľom uspokojiť požiadavky retardovaných voličov.) Stálo by teda za úvahu vyhľadať nejakú špecializovanú školu pre normálne deti, kde by vaše dieťa mohlo rásť primeraným tempom, a medzi rovesníkmi na svojej úrovni.

Je to závažné rozhodnutie, a potrebujete si ho premyslieť. Vezmete si domov nejaké informačné materiály. Pozriete si webovú stránku školy, navštívite ju počas dňa otvorených dverí; vyzerá to dobre. Vaši známi sa však voči tomuto návrhu stavajú veľmi kriticky:

  • Neverte všetkému, čo vám psychológovia natárajú; to sú len také teórie odtrhnuté od života. Normálne dieťa je úplne rovnaké ako retardované. Možno si v škole dokáže trochu lepšie zapamätať učivo, ale určite sa to kompenzuje nedostatkami v iných oblastiach, celkovo je na tom teda rovnako. Školy „pre normálne deti“ sú určené pre snobov; ničím sa nelíšia od pomocných škôl, iba si namýšľajú, že sú niečo viac.
  • Inteligencia nie je všetko. Mnohí priemerne inteligentní ľudia majú v živote problémy, pijú, rozvádzajú sa, atď. Na druhej strane, mentálne retardovaný človek môže mať športové alebo umelecké nadanie, čo mu prinesie spoločenské uznanie a občas aj dobrý zárobok. Ak chcete, aby bolo vaše dieťa úspešné, radšej mu kúpte loptu a pastelky namiesto špekulovania o inteligencii, ktorá mu nikdy v živote na nič dobrá nebude.
  • Keď normálni ľudia vyhľadávajú iba spoločnosť normálnych, je to nezdravé elitárstvo. Niečo také by sa v demokracii ani nemalo tolerovať. Ak pripustíme názory, že sa normálni ľudia líšia od retardovaných, už chýba iba krôčik k eugenike a stavaniu koncentračných táborov. Niečo také je politicky aj morálne neprijateľné.
  • Normálny človek musí vedieť vychádzať s retardovanými. Ak nebude chodiť na pomocnú školu, kde sa to naučí? A čo s takým človekom bude, keď doštuduje? Bude musieť chodiť do rovnakého zamestnania ako retardovaní; ako bude vychádzať s kolegami? Veď nezapadne do kolektívu! Alebo snáď budeme vytvárať špeciálne pracovné miesta „pre normálnych“? To sa im má celá spoločnosť prispôsobovať? Aj partnerov si vari budú hľadať iba medzi normálnymi? To už je chorý fanatizmus.
  • Je dobré, ak je v triede plnej retardovaných detí jedno normálne dieťa. Svojím výkonom inšpiruje spolužiakov a ťahá ich dopredu. Áno, často to končieva tým, že je takéto dieťa šikanované, ale to len preto, že má nízke sociálne schopnosti, nevie zapadnúť do kolektívu, a vyťahuje sa. Normálne deti sa v prvom rade potrebujú naučiť tolerancii a skromnosti, nie podávať intelektuálne výkony. A to sa na škole „pre normálne deti“ nenaučia.
  • Ak je vaše dieťa naozaj normálne, bude v živote úspešné aj bez toho, aby absolvovalo nejakú školu „pre normálne deti“. Ak je normálne, netreba ho učiť abecedu ani násobilku. Normálni ľudia v minulosti takéto veci vedeli, takže aj vaše dieťa na to určite príde samo. A ak nie, potom asi v skutočnosti nie je normálne, sú to len vaše prehnané rodičovské ambície. Je jasné, že každý rodič považuje svoje dieťa za úžasné, ale štatistika hovorí, že sa skoro určite mýlite. Netlačte zbytočne na vaše dieťa a neriskujte, že mu zničíte život!
  • Normálne deti majú v školách pre retardované deti často problémy so správaním. Učivo ich nudí, sú netrpezlivé, opravujú vysvetlenia svojich retardovaných učiteľov, nebaví ich to čo spolužiakov; skrátka nevedia sa prispôsobiť a sú s nimi samé problémy. Predstavte si triedu zloženú celú z takýchto problémových detí. To musí byť nezvládnuteľný chaos. Kde pre ne vôbec nájdete učiteľov na ich úrovni? A ak aj nájdete, nebude to nespravodlivé voči retardovaným deťom, ktoré majú takisto právo na kvalitné vzdelanie?

Čo by ste na takéto námietky odpovedali? Myslíte si, že okrem snobstva a nezdravého elitárstva existujú aj iné dôvody, prečo by priemerne inteligentné dieťa malo byť vzdelávané iným spôsobom ako retardované? Ak už príroda rozdelila inteligenciu nerovnomerne, je morálne správne, aby sme túto nespravodlivosť ešte prehlbovali osobitným vzdelávaním? Nemali by sme radšej všetky svoje sily a prostriedky sústrediť na pomoc tým, ktorí to potrebujú najviac?

(Koniec metafory. Som si istý, že aspoň jeden čitateľ ju pochopí celkom nesprávne, takže dopredu hovorím: cieľom tohto článku nebolo uťahovať si z mentálne retardovaných detí, ani ich inak znevažovať. To, že ľudia s nižšou inteligenciou majú nižšiu inteligenciu, je jednoducho fakt; zbytočne sa na mňa budete hnevať, ja som to tak nezariadil. Použil som ich len na ilustráciu, že ľudia s rôznou intelektovou úrovňou potrebujú rôzne vzdelanie, a zvyknú mať vo všeobecnosti rôzne záujmy, čo na tomto konci inteligenčnej škály väčšina ľudí uznáva, ale na opačnom konci sa to často spochybňuje.)


V dnešnej spoločnosti je priemerné IQ 100. Okrem toho, že je to priemerná hodnota, je to aj najčastejšia hodnota. Asi dve tretiny populácie majú IQ v rozsahu 85 až 115 (čiže 100 plusmínus 15). Asi 95% populácie má IQ v rozsahu 70 až 130 (100 plusmínus 30). Ľudí s IQ nižším ako 70 označujeme ako mentálne retardovaných; tvoria približne 2% populácie. Ľudí s IQ vyšším ako 130 označujeme ako nadaných; tiež tvoria približne 2% populácie. Presné pomenovanie sa môže u rôznych zdrojov odlišovať. Takisto mnohí používajú slovo „nadanie“ na označenie talentu na nejakú konkrétnu činnosť; v tomto článku ním budem označovať výhradne vysokú inteligenciu.

Je všeobecne uznávané, že mentálne retardovaní ľudia rozmýšľajú trochu iným spôsobom ako väčšina populácie, majú trochu iné záujmy a potreby, ako v detstve, tak aj v dospelosti. Zakladajú sa pre nich osobitné školy s programom primeraným ich schopnostiam. Spoločnosť im vychádza v ústrety, s dvojakou motiváciou. Zvyčajne sa prezentuje snaha pomôcť postihnutým. To je pravda, ale nie celá pravda. Tá menej šľachetná stránka veci je snaha odsunúť postihnutých ľudí niekam nabok, preč z očí priemernej populácie.

Podobne aj nadaní ľudia majú svoj trochu odlišný spôsob myslenia, iné záujmy a potreby, v detstve i v dospelosti. V ich prípade je však reakcia priemernej populácie často opačná. Je to pochopiteľné. Priemerný človek môže mať voči prítomnosti retardovaného človeka odpor, ale zároveň mu jeho existencia dvíha sebavedomie – je to niekto, koho prevyšuje; nad kým prejavuje svoju prevahu buď tým, že sa z neho vysmieva, alebo mu blahosklonne pomáha; a pri kom sa cíti v bezpečí, lebo preňho nepredstavuje konkurenciu. Samozrejme existujú aj duševne vyrovnaní ľudia, ale teraz popisujem reakciu väčšiny. Prítomnosť nadaného človeka môže naopak priemerným ľuďom nepríjemne zabrnkať na komplexy menejcennosti a vyvolať nejaký obranný mechanizmus.

Jedným z nich je popieranie: nadaní ľudia buď vôbec neexistujú; alebo existujú, ale od priemerných sa absolútne ničím nelíšia; a tretia možnosť je, že ich existenciu a odlišnosť teoreticky pripustíme, ale zároveň u každého konkrétneho človeka vyhlásime, že on alebo ona medzi tých „skutočných“ nadaných určite nepatrí. Druhým častým mechanizmom je za každú cenu hľadanie nejakej slabej stránky a uľpievanie na nej: dôležité je, že Einstein bol strapatý a Nash trpel schizofréniou (ako keby sa to nestávalo aj tisícom iných ľudí, ktorí neboli geniálni vedci). Sme ochotní pripustiť prevahu druhého človeka v jednej oblasti, ak za ňu zaplatí priznaním slabosti v inej. Ale beda mu, ak nič neprizná! A dvakrát beda, ak je jeho slabou stránkou fyzická konštrukcia! Sociálne zručnejší nadaní ľudia toto očakávanie spoločnosti vycítia a akonáhle sa diskusia dostane do oblasti nadania, vhodným spôsobom sa „zhodia“, skôr ako to (omnoho horším spôsobom) urobí ten druhý.

(Konkrétnym príkladom budiž rozhovor v SME s Annou Sýkorovou: „Teroristi sú vysoko inteligentní“. O inteligencii sa toho dá povedať veľa, ale spoločensky najprijateľnejšie je povedať toto, parafrázujem: „Inteligencia nie je všetko. Nezaručuje charakter, múdrosť, životné šťastie. Niektorí nadaní ľudia sú čudáci. Emócie sú dôležitejšie ako inteligencia. Vyťahovať sa svojím IQ je neslušné.“ Inteligentná pani z Mensy to správne povedala, redaktor prihrávku správne spracoval a vybral to najdôležitejšie do nadpisu. A nie je to vari pravda? Isteže je, ale... viete si predstaviť podobný rozhovor napríklad s úspešným futbalistom, ktorý by sa točil o tom, že: „Futbal nie je všetko. Nezaručuje charakter, múdrosť, životné šťastie. Niektorí futbalisti sú čudáci. Emócie sú dôležitejšie ako hranie futbalu. Vyťahovať sa svojím futbalovým umením je neslušné.“ A nadpis by bol: „Aj teroristi majú radi futbal.“ Je to rovnaká pravda, ale po tej už čitatelia netúžia. Radšej by počuli, koľko dal kto gólov, a kto má najväčšie šance v najbližších zápasoch. Prečo? Opäť pre istotu dodávam, že ani proti futbalistom nič nemám, použil som ich len ako príklad. Môžete si dosadiť napríklad filatelistov. Ani proti tým nič nemám.)

Zatiaľ čo spoločnosť na mentálne retardovaných ľudí pozerá zhora a odstrkuje ich nabok, voči nadaným ľuďom má vzťah komplikovanejší. Na jednej strane, prekážajú. Na druhej strane, keď sa sami chcú odtiahnuť do kúta a stretávať so seberovnými, aj to je veľmi zle. Ako sa opovažujú? Chcú nám tým azda niečo naznačiť? Nie sme pre nich dosť dobrí? Dávajte veľký pozor na to, čo odpoviete – nezabúdajte, že početne ste v menšine, takže s vami aj v demokracii možno veľmi ľahko zatočiť! Zdá sa, že spoločensky najprijateľnejším správaním nadaného človeka je tváriť sa, že sa od väčšinovej populácie ničím neodlišuje, že neexistuje. Ak to nepochopí, má smolu. No myslím si, že ak to pochopí a zariadi sa podľa toho, aj to je tragédia.

Mnohé nadané deti na bežných základných a stredných školách intelektuálne zakrpatievajú. Najviac možno tie, ktoré sú sociálne najvnímavejšie. Rýchlo pochopia, čo po nich okolie chce, a prispôsobia sa. Zapadnú. Najväčšie riziko na bežnej škole je, keď sa v niečom odlišujete; je jedno, ktorým smerom – či ste Róm, či máte poruchu reči, či nenosíte značkové tenisky, či priveľa čítate, či modelujete lietadlá – ak ste jediný taký v triede, vaše šance stať sa obeťou šikanovania tým mimoriadne rastú. Farbu pleti bohužiaľ neskryjete, ale nezvyčajné hobby alebo vysoká inteligencia sa pred spolužiakmi ukrývať dajú; pokiaľ si včas uvedomíte, že na tom môže závisieť vaše prežitie. Keďže v tomto veku sú dievčatá oproti chlapcom sociálne vyspelejšie, tvoria aj väčšinu v oblasti skrytého nadania. Na Slovensku sa totiž IQ nezvykne bežne testovať, takže nadanie sa u dieťaťa často objaví až vtedy, keď má v škole problémy a preto ho pošlú za psychológom; u chlapcov sa to stáva 2 až 3-krát častejšie. Počet nadaných chlapcov a dievčat je v populácii rovnaký, ale ich viditeľnosť je veľmi odlišná.

Považujem za veľmi dôležité, aby nadaní ľudia mali právo stretávať sa a navzájom podnecovať svoju inteligenciu spôsobom, ktorý im priemerná populácia jednoducho nedokáže poskytnúť. Do istej miery sa to dialo vždy – vrana k vrane sadá, a každý z nás si v priebehu života nachádza a udržiava kontakty s ľuďmi, s ktorými sa mu najlepšie komunikuje. Netreba IQ testy na to, aby si nadaný človek inštinktívne našiel okruh známych, ktorých priemerná inteligencia bude podstatne vyššia ako je priemer populácie. Organizácie ako Mensa však môžu pomáhať stretnutiam vyššieho počtu nadaných ľudí a prekračovať pritom kultúrne a profesné bariéry; pomocou objektívnych testov prekonávať predsudky.

Deti však nemajú taký akčný rádius ako dospelí, a obrovské množstvo času trávia v škole, medzi spolužiakmi, ktorých si sami nevybrali. Preto je dôležité, aby existovali aj školy pre nadané deti, kde vyššia inteligencia nebude niečím, čo je bezpečnejšie skrývať, ale kde naopak môžu naplno uplatniť svoj potenciál, a dosiahnuť viac než sa očakáva od priemernej populácie.

Nepleťme si to so školami zameranými na nejaký predmet. Aj tie sú potrebné, ale fungujú inak. Na ľubovoľných prijímacích testoch sa nepriamo selektuje aj podľa inteligencie, ale taká škola sa v prvom rade zameriava na daný predmet, a nie na psychologické potreby nadaných detí; ostatné predmety sa väčšinou vyučujú štandardným spôsobom. Škola pre nadané deti je naopak otvorená aj pre tie deti s vysokým IQ, ktoré sa zatiaľ nešpecializujú na žiaden predmet (čo vo veku 6 rokov, kedy začína školská dochádza, asi platí pre takmer všetky deti). Je tam snaha vyučovať všetky predmety spôsobom, ktorý viac vyhovuje nadaným deťom. Talent na konkrétny predmet možno uplatniť na voliteľnom seminári; jeden žiak sa môže intenzívnejšie venovať aj viacerým predmetom. Spolužiaci talentovaní v rôznych oblastiach môžu spolupracovať na interdisciplinárnych projektoch.

Bohužiaľ, takéto projekty sú v súčasnosti politicky nepohodlné. Európska únia sa momentálne riadi heslom, že všetci sme rovnakí, a žiadne nadané deti neexistujú. Dnešnej slovenskej vláde je takýto názor veľmi blízky, a tak momentálne usilovne pracuje na likvidácii osemročných gymnázií, pretože už tie preberajú šikovnejších žiakov základným školám – ako k takej krivde dôjdu tí menej šikovní, budúci voliči dnešných vládnych strán? Dúfajme teda, že deštruktívna činnosť dnešného ministra školstva nebude príliš dôkladná a nebude príliš dlho trvať. A že ľudia s vysokou inteligenciou si nájdu spôsob ako prežiť, a odovzdávať svoje vedomosti vysoko inteligentným jedincom v nasledujúcich generáciách. Školstvo je totiž dôležité všeobecne, ale priemerná škola vychováva priemerného žiaka. Niektorí majú na viac.

(Záverečné upozornenie: Momentálne učím na škole pre mimoriadne nadané deti, a mimoriadne sa mi tam páči, ale všetky informácie v tomto článku sú moje súkromné názory, a nijako nesúvisia s mojím zamestnávateľom. Dokonca som článok ani nepísal v pracovnej dobe. ;-) Téma inteligencie a nadania je široká; mám v zásobe materiál aspoň na jeden ďalší článok, ale ak sa v diskusii objavia dobré otázky a pripomienky, či naopak hlúposti, ktoré si zaslúžia verejné vyvrátenie, môže tých článkov byť viac. Pokiaľ sa vám náhodou text článku zdal arogantný, dovolím si podotknúť, že som veľmi skromný človek, takže chyba je jednoznačne na vašej strane. Keby futbalista rovnakým spôsobom písal o futbale, nevadilo by vám to, takže si láskavo nedovoľujte ani na mňa. Článok nie je odborná práca, nebol podporený z fondu Európskej únie, a pri jeho písaní nezahynulo žiadne zvieratko. Upozornenie pre alergikov: text môže obsahovať stopové množstvá humoru alebo nadsádzky.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V SNS vyčkávajú na Danka a mlčia, viaže ich zákaz zhora

Andrej Danko nezvládol situáciu, SNS na vstup do koalície nemala. Myslí si to jej bývalý člen Rudolf Pučík, ktorý Danka do politiky dostal.

DOMOV

Horúčavy končia, príde ochladenie aj dážď

Meteorologická jeseň sa začína už prvého septembra.

SVET

Španielska polícia zastavila druhý útok, zabila päť útočníkov

Pásy s výbušninami zastrelených mužov boli atrapami.


Už ste čítali?