Keď viera nestačí

Autor: Viliam Búr | 18.2.2009 o 10:00 | Karma článku: 13,46 | Prečítané:  4427x

Neviem, ako správne reagovať na články o „inteligentnom dizajne.“ Uvádzať logické argumenty v takej diskusii je ako hádzať hrach na stenu. Mlčať mi zase pripadá nezodpovedné, nemorálne. O vedu tam nejde, tá sa len predstiera; cieľom je privlastniť si imidž vedy a vyhnúť sa pritom jej bremenám. Niektorí si myslia, že ide o vieru, ale ani to nie je celkom pravda.

Diskusie o „inteligentnom dizajne“ sú len chabo maskovanými náboženskými diskusiami. Nestrácajme teda čas zvažovaním princípov a detailov evolučnej teórie (aj tak to väčšinu ľudí vlastne nezaujíma), a poďme sa radšej baviť o viere.

Čo je to viera? Je to postoj, ktorý zaujímame voči veciam, o ktorých necítime úplnú istotu, ale aj tak vychádzame z predpokladu, že sú pravdivé. Väčšinou na to máme nejaký dôvod, spoliehame sa napríklad na vlastný odhad situácie alebo na cudziu radu, ale tento dôvod nemusí byť rovnako presvedčivý pre všetkých.

Načo je nám viera? Žijeme vo svete plnom neistoty, nejasných alebo chýbajúcich informácií. Cítili by sme sa bezpečnejšie, keby sme veci vedeli na sto percent, a snažíme sa svoje poznanie rozširovať. Niekedy však potrebujeme konať, a nemôžeme čakať (možno do nekonečna), až nám budú veci stopercentne jasné; to už môže byť neskoro. Vyjdeme z nejakého predpokladu, hoci riskujeme sklamanie, pretože inak sa jednoducho nedá. Bez schopnosti veriť by sme boli paralyzovaní, naveky by sme zvažovali všetky možnosti (vrátane tej, že možno žijeme v Matrixe a všetko okolo nás je len ilúzia), k ničomu by sme nedošli, a umreli by sme od hladu.

V tých oblastiach, kde sa s neistotou nestretávame, nehovoríme o viere; tam jednoducho poznáme fakty. Vlastne, mimo náboženstva sa tento pojem používa zriedkavo, pretože si nepotrebujeme na každom kroku pripomínať, na akých filozoficky chabých základoch spočíva naše poznanie sveta. Na bežný život naše poznanie väčšinou stačí; potrebujeme si len uchovať dostatočne pružnú myseľ na situácie, keď sa niečo nové dozvieme, alebo keď si uvedomíme omyl.

Kresťanstvo a viera

Náboženstvá sa vyjadrujú k veciam nadprirodzeným, kde sú naše šance vlastnoručne odhaliť, ako veci fungujú, ešte obmedzenejšie ako v bežnom živote. Napríklad kresťanstvo tvrdí, že je bezpečné veriť v Ježiša, a kto staví na túto hypotézu, nebude to v posmrtnom živote ľutovať. Iné náboženstvá zase odporúčajú veriť iným veciam. Aj ateizmus si vyžaduje vieru – možno iba v jediný predpoklad, ale ani tento predpoklad nie je experimentálne dokázateľný.

Aká je úloha viery v kresťanstve? Na jednej strane, je potrebná. Momentálne nemáme stopercentný dôkaz, že veci fungujú tak, ako Ježiš hovoril; a až to raz po vzkriesení uvidíme na vlastné oči, bude už na zmenu správania neskoro. Tie dôležité veci, podľa ktorých bude posudzovaný náš život, máme urobiť teraz. Na druhej strane, viera nie je to najdôležitejšie; omnoho dôležitejšia ako viera alebo vedomosti alebo nadprirodzené schopnosti je láska, tvrdí apoštol Pavol. (Posledný súd teda pravdepodobne nebude mať podobu písomky.)

Kresťanstvo si nekladie za úlohu vysvetliť všetko, ba dokonca ani všetko nadprirodzené. Pavol konštatuje, že naše poznanie na tomto svete je hmlisté, čiastkové, a tak je to prirodzené; iné to bude až na druhom svete. Tiež by sme v Biblii márne hľadali dôkaz Pytagorovej vety, alebo návod, ako zosúladiť teóriu relativity s kvantovou mechanikou. Pokiaľ niekto hľadá v kresťanstve stopercentné odpovede na všetko, je to jeho vlastná iniciatíva a hľadá na nesprávnom mieste.

Veda a viera

Veda je spôsob zaobchádzania s informáciami o prírodných javoch. Je to súbor pravidiel, na základe ktorých sa rôzne teórie prijímajú, upravujú, a zavrhujú. Tieto pravidlá sú pomerne jednoduché, a predsa mnohým ľuďom robí problém ich pochopiť, ak na takýto spôsob uvažovania nie sú zvyknutí. Veď aj logické myslenie je niečo, čo sa človek musí naučiť.

Vo vede je dôležitý vzťah danej teórie k experimentálne zisteným údajom. Ak sa niečo nedá experimentálne skúmať, je to mimo oblasti vedy. Neznamená to, že veda danú vec popiera; znamená to, že veda k danej otázke hovorí: „Bez komentára.“ Konkrétny vedec sa samozrejme môže vyjadriť k hocičomu, ale to už je jeho vlastná iniciatíva, nie veda.

Veda nie je pevne daná množina nemenných teórií. Tak to možno vyzerá pri pohľade na bežné školské učivo. Učivo na základných a stredných školách je však len určitým výberom teórií považovaných za pravdivé v čase písania danej učebnice. Je ako fotografia, na ktorej vidno tvary, ale nevidno pohyb, vďaka ktorému vznikli. Niektoré tvary sa v dnešnej dobe hýbu veľmi pomaly, možno vôbec, iné sa menia pomerne rýchlo. Vedecké poznanie sa postupne vyvíja. Nie je to však svojvôľa vedcov, ale aplikovanie pravidiel vedy na nové informácie.

Vedecká teória musí byť v súlade so známymi faktmi. Ak nie je, je nesprávna. Dôležité je môcť experimenty opakovať, aby mohli platnosť teórie nezávisle skontrolovať aj ostatní vedci. Môže sa aj stať, že pôvodné výsledky vyzerali v súlade s teóriou, ale keď sa odmerajú presnejšie, ukáže sa odchýlka, ktorú pôvodná teória nevie vysvetliť. Neznamená to, že pri nájdení prvej chyby sa teória ihneď vyškrtne a navždy zabudne. Ak existujú dôvody, prečo je „lepšia ako nič“, používa sa naďalej, ale s varovaním, že v určitej oblasti (príliš veľké rýchlosti, príliš malé rozmery, príliš nízka teplota, príliš vysoká gravitácia) nefunguje, a aj v tých ostatných asi funguje iba približne. A hľadá sa nová teória, ktorá rovnako dobre vysvetlí staré fakty, ale zahrnie aj nové.

Vedecká teória musí byť užitočná, musí mať schopnosť predpovedať fakty. Ak si vymyslím teóriu: „hocijaký experiment môže dopadnúť hocijakým spôsobom,“ túto teóriu síce nemôže vyvrátiť žiaden experimentálne zistený fakt, ale práve preto to nebude vedecká teória. Ak ju žiaden fakt z princípu nemôže vyvrátiť, potom hocijaký výsledok bude v súlade s teóriou, a tým pádom je zbytočná, lebo nijako nepomáha zistiť, čo sa stane, keď urobíme to a to. Teória je užitočná vtedy, keď povie: „toto dopadne takto (a nie inak),“ a naozaj to tak dopadne; najmä ak by sme bez znalosti danej teórie takýto výsledok neočakávali.

Vedecká teória by nemala byť zbytočne ukecaná; ak je jednoduchšia forma v rovnakom súlade so známymi faktmi, uprednostňuje sa pred zložitejšou formou. Napríklad teória: „telesá sa navzájom priťahujú“ má prednosť pred teóriou: „telesá sa navzájom priťahujú, lebo medzi nimi pobiehajú neviditeľní škriatkovia,“ pretože vyjadruje rovnaké fakty a má menej predpokladov. Druhá teória dostane príležitosť až vtedy, keď sa podarí namerať údaj, ktorý možno pomocou škriatkov vysvetliť lepšie ako bez nich (napríklad keby sa nejakého škriatka podarilo zachytiť na röntgenovej snímke). Neznamená to, že veda existenciu neviditeľných škriatkov popiera; znamená to, že veda ich predpoklad nepovažuje za užitočný pri vysvetľovaní prírodných javov. Nie preto, že máme proti škriatkom nejaké predsudky, ale pretože dokážeme o faktoch hovoriť aj jednoduchším jazykom.

A akú úlohu zohráva v tomto mechanizme viera? Aby sa človek seriózne venoval vede, potrebuje veriť, že svet je (aspoň čiastočne) spoznateľný, že príroda má zákony, ktoré sa svojvoľne nemenia. Použitiu logiky prechádza viera, že logika funguje. Usudzovaniu na základe faktov predchádza viera, že hoci sú naše zmysly nedokonalé a rozum tiež občas pochybí, pomocou vhodných nástrojov a svedomitej kontroly môžeme tieto prekážky do istej miery prekonávať a dôjsť k niečomu zmysluplnému. (Nedá sa stopercentne vylúčiť možnosť, že prírodné zákony zajtra prestanú fungovať; ba možno ani nikdy nefungovali, len akýsi démon nám stále vkladá do hlavy falošné spomienky. Pri vedeckej práci sa však spoliehame, že to takto nie je. Asi nie je náhoda, že mnohí pseudovedci zase sprevádzajú svoje teórie opisom celosvetového sprisahania zameraného na potlačenie ich pravdy. Zdá sa, že s paranoidnou mysľou sa poriadna veda robiť nedá.)

Vedeckým teóriám veríme iba sprostredkovane. Dôverujeme im, pretože sme ich získali dôveryhodnou metódou. Dôveryhodnosť vedy však nespočíva v neomylnosti, ale v schopnosti priznať si omyly. Ak sa ukáže, že nejaká teória je nesprávna, veda ju časom vyškrtne. To nie je spochybnenie vedy, ale naopak, jej podstata. Veď mnohé dnešné teórie získali priestor vyškrtnutím starších teórií, ktoré tiež vyzerali nádejne, ale časom neprežili konfrontáciu s faktmi.

Istota bez viery

Problém nastane vtedy, keď niekomu nevyhovuje ani jeden z uvedených systémov, a namiesto viery chce mať stopercentnú istotu. Rád by mal náboženské učenie podložené vedeckým dôkazom. Tým by sa zbavil slabých stránok oboch systémov. Nemusí čakať na posmrtný život, aby si overil, či pri výbere náboženstva stavil na správnu kartu; či si náhodou neodriekal pôžitky a neplnil rôzne povinnosti úplne zbytočne. Veda dáva svoje ovocie tu a teraz; keď vedia vedci vymyslieť mikrovlnku alebo mobil, prečo nespravia niečo užitočné aj v oblasti viery? Nemusí ani študovať na univerzite a špiniť si ruky v laboratóriu. Boh predsa všetko neomylne pozná, tak prečo nám cez svojich prorokov nezošle aj vysokoškolské učebnice? Veci by sa tým vyriešili úplne jednoducho, a potom už zostáva len tá príjemnejšia časť – možnosť vyťahovať sa pred ostatnými, že nepoznajú správnu odpoveď v odbornej diskusii, a na dôvažok prídu po smrti do pekla. Paráda!

Kde je kúpyschopný dopyt, nájde sa aj ponuka, a o chvíľu už sú v predaji knihy a videokazety s požadovaným obsahom: „Voda vždy vrie pri sto stupňoch. Je to náhoda, alebo znamenie vyššieho zámeru? Známy americký kazateľ prináša šokujúce odhalenie o tom, ako najnovšie vedecké objavy potvrdzujú neomylnosť Biblie.“ Väčšina knihy popisuje autorov životopis a iné informácie vhodné na vyplnenie prázdneho miesta. Na konci je uvedený argument, že ak voda všade vrie presne pri sto stupňoch, nemôže to byť náhoda, ale je to jasný dôkaz nadprirodzeného vplyvu. Nasledujú tri náhodne vybrané citáty z Biblie obsahujúce slovo „voda“, a dva náhodne vybrané citáty, ktoré toto slovo neobsahujú. Z toho vyplýva záver, že Biblia už dávno predpovedala to, čo hlúpi vedci dokázali až teraz. (Príklad je vymyslený.) Všetci sú spokojní. Autor knihy „Živá voda“ zarobí stotisíc dolárov, zákazníci si ochotne zaplatia za pocit istoty a intelektuálnej nadradenosti, väčšinu ľudí táto udalosť nijako neovplyvní.

Jedného dňa akýsi výskumník vylezie na Mount Everest, a zistí, že tam voda vrie už pri teplote deväťdesiat stupňov. Napíše o tom krátky článok do odborného časopisu. Začnú sa tým zaoberať ďalší vedci, a zistia, že teplota varu vody závisí od tlaku vzduchu, ktorý sa mení s nadmorskou výškou. Niekto navrhne, ako by mohol vyzerať vzorec, a ostatní pomôžu odmerať koeficienty vo vzorci s presnosťou na dve desatinné čísla. Celá diskusia trvá tri roky, a nič mimoriadne sa pritom nedeje; niektorí vedeckí pracovníci vykazujú publikačnú činnosť a jeden asistent na túto tému obháji dizertačnú prácu. Ďalšie dva roky je v tejto oblasti ticho a vedecká komunita sa sústredí na iné aktuálne témy. Potom vyjde nová učebnica fyziky pre stredné školy, a začne rodeo.

Stovkám rozhorčených rodičov nikto nedokáže vysvetliť, že nová učebnica nie je výsledkom celosvetovej ateistickej komunistickej konšpirácie. Podľa nich sa na strane 73 jasne popiera existencia Boha. Spochybňuje sa tam vrenie vody pri teplote sto stupňov, ktoré je predsa vedeckým dôkazom pravdivosti Biblie. Populárna televízna stanica vzápätí odvysiela rozhovor s autorom knihy „Živá voda.“ Ten bez zaváhania vyhlási, že nová učebnica reprezentuje iba osamotené názory niekoľkých pochybných bádateľov, ale väčšinu svetovej vedeckej komunity tvoria bohabojní americkí patrioti, ktorí neomylnosť Biblie nijako nespochybňujú. Vyzve rodičov, aby sa nebáli trpieť pre Krista, aby písomne žiadali svojich senátorov o zastavenie grantov pre vedecké ústavy spochybňujúce vrenie vody pri teplote sto stupňov, a aby trvali na prepustení všetkých učiteľov, ktorí budú z novej učebnice vyučovať kontroverzné pasáže. Ďalej vyhlási finančnú zbierku na tlač a distribúciu letákov, ktoré budú študentov informovať o zákerných lžiach číhajúcich v učebniciach, a radiť im, ako na túto tému správne argumentovať v diskusiách s rovesníkmi. (Napríklad: „Veríš viac fyzike, alebo Ježišovi, ktorý za Teba umrel na kríži? Dokáže Archimedov zákon nadľahčiť aj Tvoju dušu, až bude raz ponorená do pekelných plameňov?“)

O mesiac vyjde pokračovanie úspešnej knihy pod názvom „Živá voda večne víťazí“ a dostane sa na rebríček amerických bestsellerov. Väčšina vedcov nemá chuť verejne diskutovať o teplote varu vody, najmä nie na internete, čo fanúšikom tejto knihy dodáva sladký pocit víťazstva. Niekoľkí vytrvalci, ktorí sa občas ozvú, sú zaplavení hromadou copy-paste citátov z aquacionistických stránok, a na ľubovoľný argument prídu ako reakcia ďalšie a ďalšie citáty, prípadne zase tie isté dokola; a v nasledujúcej diskusii to celé začína odznova. Je zbytočné vysvetľovať, lebo nikto nepočúva. Naopak, mnohí sú nadšení príležitosťou blysnúť sa novonadobudnutými vedomosťami pred hlupákom, ktorý ešte stále nevie, pri akej teplote vrie voda.

Ono to snáď časom prejde.

Nie je to prvýkrát, čo si hromada ľudí povedala, že viera pre nich osobne nie je dosť dobrá, a treba do nej zakomponovať nejakú vedeckú teóriu. S Aristotelom im to vydržalo niekoľko storočí. Zaželajme si teda veľa trpezlivosti a... pevnú vieru v zdravý rozum.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum: V banskobystrickej župe by Lunter získal vyše päťdesiat percent

V žilinskej župe sa ukazuje tesný súboj medzi Blanárom zo Smeru a Jurinovou, kandidátkou opozície.


Už ste čítali?