Fínske školstvo

Autor: Viliam Búr | 4.3.2010 o 9:00 (upravené 6.3.2010 o 22:24) | Karma článku: 15.95 | Prečítané  19023-krát

Niekoľko faktov a niekoľko názorov ohľadom školského systému, ktorý sa v medzinárodných hodnoteniach pravidelne umiestňuje na popredných miestach.

Fínsko má približne 5,4 milióna obyvateľov, čiže takmer rovnako ako Slovensko. Pri pohľade na mapu by ste to neuhádli. Podľa plochy je Fínsko sedemkrát väčšie ako Slovensko veľká časť jeho územia je však pokrytá ľadom. Priemerná hustota obyvateľstva je 16 ľudí na kilometer štvorcový. Väčšina Fínov žije v južnej časti krajiny.

Fínsko existuje ako samostatná krajina od roku 1917. Predchádzajúcich sto rokov bolo súčasťou Ruska, ešte predtým súčasťou Švédska. Od roku 1995 je Fínsko členom Európskej Únie.

Fínčina je jeden z mála európskych jazykov, ktoré nemajú indoeurópsky pôvod. Najviac sa podobá na estónčinu, čiastočne na maďarčinu.

Asi 80% Fínov sa hlási k luteránskej cirkvi.

Z Fínska pochádza Linus Torvalds, autor jadra operačného systému Linux.

V roku 2000 založila OECD program na medzinárodné hodnotenie študentov, PISA. Úlohou programu je porovnávanie školského výkonu 15-ročných žiakov na celom svete. V každej zúčastnenej krajine sa testu zúčastňuje vzorka 5 000 študentov vo veku 15 rokov (prípadne všetci študenti vo veku 15 rokov, ak ich je v krajine menej ako 5 000). Testy sa snažia merať nielen znalosť školského učiva, ale aj schopnosť riešiť úlohy z reálneho života. V roku 2000 bolo testovanie zamerané na čítanie, v roku 2003 na matematiku, v roku 2006 na fyziku a v roku 2009 opäť na čítanie. V rokoch 2000, 2003 a 2006 sa Fínsko umiestnilo na prvom mieste (výsledky z roku 2009 ešte nie sú zverejnené).

Na porovnanie: Slovensko sa v roku 2000 testovania PISA nezúčastnilo, v roku 2003 sa umiestnilo na 18. mieste z celkových 29 a v roku 2006 na 22. mieste z celkových 30.

Tento článok vznikol na základe mojich poznámok z prednášky fínskych učiteľov na našom gymnáziu; niečo som si upresnil podľa Wikipédie. Vopred sa ospravedlňujem za prípadné chyby. Osobné skúsenosti s fínskym školstvom nemám, mohlo sa ľahko stať, že som niečo nesprávne pochopil. Zvyšok článku tvoria moje úvahy.


Povinná školská dochádzka vo Fínsku oficiálne začína základnou školou. Pred základnou školou môže dieťa absolvovať jeden rok v prípravnej škole. Táto je nepovinná; využíva ju však asi 99,8% detí.

Do základnej školy dieťa nastupuje vo veku 7 rokov; podľa zrelosti môže začať aj o rok skôr alebo neskôr. Základná škola trvá 9 rokov. Keďže niektorí žiaci po jej skončení nie sú rozhodnutí, kde pokračovať, môžu na základnej škole zostať ešte jeden rok navyše.

Po základnej škole nasleduje gymnázium alebo stredná odborná škola, ktoré trvajú 3 roky. Študent môže študovať nielen na gymnáziu alebo na odbornej škole, ale má aj možnosť študovať gymnázium a strednú odbornú školu zároveň (v tom prípade trvá štúdium celkovo 4 roky), prípadne po ukončení gymnázia pokračovať štúdiom na strednej odbornej škole.

Tretí stupeň vzdelania predstavujú univerzity a „polytechnické školy“. To druhé je akási vysoká odborná škola; po fínsky sa to volá „ammattikorkeakoulu“ a ohľadom prekladu do iných jazykov neexistuje všeobecná zhoda. (Ťažko preložiť do cudzieho jazyka niečo, čo v iných krajinách neexistuje. Oficiálny preklad je „polytechnická škola“. Rovnaké pojmy však môžu v rôznych krajinách označovať odlišné veci.) Na univerzitách sa robí výskum a učí teória, kým na polytechnických školách sa vyučujú praktické zručnosti. Univerzity aj polytechnické školy udeľujú po troch rokoch štúdia bakalárske a po ďalších dvoch rokoch štúdia magisterské tituly; tieto tituly sa však napriek rovnakým názvom nepovažujú za ekvivalentné. Doktorandské štúdium poskytujú iba univerzity.

Výraznou črtou fínskeho školstva je možnosť rozhodovať sa... a svoje rozhodnutie neskôr zmeniť. Nevyužité cesty sa definitívne nezatvárajú, môžete sa k nim vrátiť neskôr. Môžete mať výučný list zo strednej školy a zároveň diplom z univerzity; záleží len na vás, v akom poradí ich získate. Základné školy sú pre všetkých rovnaké, zvyšok môžete absolvovať v ľubovoľnom veku. Ak si netrúfate na univerzitné štúdium, môžete sa prihlásiť aj na jednotlivé predmety; za tie síce žiaden titul nedostanete, ale ak si to neskôr rozmyslíte a prihlásite sa na univerzitu, budú vám tieto absolvované predmety uznané.


Na Slovensku sa reforma školstva robí už od nepamäti. Nie je však jasné, čo chceme dosiahnuť, preto každá vláda urobí každoročne malú zmenu náhodným smerom, aby voličom ukázala, že reformuje školstvo. Tak sa raz nejakému predmetu v nejakom ročníku pridá jedna hodina týždenne navyše a v inom ročníku sa mu zase jedna hodina týždenne uberie; o rok alebo o dva sa to zase vráti do pôvodného stavu. Tento Brownov pohyb vždy sprevádza záplava papierovej dokumentácie, lebo učitelia musia zakaždým podrobne vypracovať nové učebné plány, aby ich v nasledujúcom školskom roku opäť roztrhali. Každých pár mesiacov sa menia tlačivá alebo aspoň predpisy na ich vypĺňanie. Ak chce nejaká vláda urobiť svojim voličom mimoriadnu radosť, zavedie do škôl náboženstvo alebo spievanie štátnej hymny, prípadne založí univerzitu, na ktorej vlastne nemá kto učiť, ale... voliči tlieskajú a to je podstatné. Čím viac sa ukazuje nespôsobilosť politikov a úradníkov vyprodukovať niečo rozumné, tým prísnejšie sú predpisy a kontroly. Alternatívne formy vzdelávania sú terčom útoku komunistov, národovcov, aj konzervatívcov.

Fínsko bolo v polovici 20. storočia prevažne poľnohospodárskou krajinou – čo teda v kombinácii s ich podnebím nevyzerá ako veľká výhra. Keď sa začal rozvíjať priemysel a tým sa zdvihla ekonomická úroveň krajiny, Fíni si uvedomili, že ak si chcú túto úroveň udržať a zvyšovať, potrebujú mať kvalitné vzdelanie. Keďže v ich kultúre sa zdravý rozum a vzdelanie považujú za hodnoty, nezostalo iba pri slovách.

Približne v 70. rokoch 20. storočia došlo prakticky k celonárodnej zhode, že pre blahobyt krajiny nestačí mať malú vzdelanú elitu, ale dôležitejšie je poskytnúť kvalitné vzdelanie čo najširším masám, ideálne každému. Postupne sa teda zaviedol systém, že všetky základné školy budú fungovať rovnako, aby aspoň na tejto úrovni bolo každému dostupné rovnaké vzdelanie. Keďže sa na tejto predstave zhodli ľudia bez ohľadu na politické presvedčenie, počas nasledujúcich desaťročí sa ju podarilo zrealizovať.

Viem si predstaviť, že sa pri týchto slovách nejeden čitateľ chytil za hlavu. Áno, podľa našich skúseností by podobné rozhodnutie na Slovensku pravdepodobne skončilo tým, že by sa zrušili kvalitné školy (aby nikto nebol zvýhodňovaný) a v tých ostatných by sa latka kvality prakticky položila na podlahu. A potom by nasledovali tradičné škriepky, kde pridať hodinu, kde ubrať, a či by sa klesajúce znalosti prírodných vied mali kompenzovať ďalším cudzím jazykom alebo radšej väčším dôrazom na náboženské a vlastenecké cítenie.

Vo Fínsku to však pochopili tak, že žiakom, ktorí majú na základnej škole problémy, treba poskytnúť pomoc. Ak má žiak napríklad ťažkosti s niektorým predmetom, dostane z tohto predmetu hodiny navyše, čiže doučovanie. Na fínskej základnej škole dnes približne každý tretí prvák dostáva nejakú formu pomoci (nielen doučovanie, ale napríklad aj pomoc logopéda), vo vyšších ročníkov tento podiel klesá.

Áno, sú to náklady navyše. No vďaka nim sa niektoré problémy začnú riešiť hneď, namiesto toho, aby sa z roka na rok prehlbovali – a vo vyšších ročníkoch vďaka tomu mnohí problémoví žiaci dobehnú svojich rovesníkov a ďalšiu pomoc už nepotrebujú. U nás by jednoducho mali z roka na rok horšie známky, po nezvládnutí jednoduchého učiva by nemali veľkú šancu porozumieť zložitejšiemu, až by boli prípadne z ďalšieho vzdelávania vyradení. (Rodičia by samozrejme mohli zaplatiť súkromné individuálne doučovanie, lenže to je drahé. Preto sa využíva len minimálne a väčšinou vtedy, keď treba narýchlo zachrániť jednu konkrétnu skúšku alebo prijímačky, no na dobehnutie rovesníkov to už nestačí.) S ohľadom na nízku hustotu fínskej populácie je výhodné, ak takúto pomoc poskytujú všetky základné školy, takže žiak nemusí ďaleko cestovať a môže rovnako dobre navštevovať školu najbližšie k svojmu domovu.

Opäť, vieme si asi živo predstaviť, že na Slovensku by podobný projekt skončil tým, že by sa síce nariadilo, že škola musí problémovým žiakom pomáhať... ale už by nedostala žiadne peniaze na hodiny doučovania, ani na potrebných odborníkov.

Vráťme sa však myšlienkami do Fínska. O generáciu neskôr mal už každý Fín príležitosť dostať pomerne dobré základné vzdelanie. Cieľ „slušne vzdelať masy“ sa teda podarilo splniť. Nasledujúca logická otázka bola, ako by sa kvalita tohto vzdelania dala zvýšiť; samozrejme za predpokladu, že zostane zachovaná jeho dostupnosť pre všetkých.

V tomto bude opäť Fíni prejavili úžasnú múdrosť a uvedomili si, že centrálne riadenie síce môže zabezpečiť určitý štandard, ale vysokú kvalitu môžu dosiahnuť iba odborníci pôsobiaci na školách. A ak teda predpokladáme, že učitelia sú na svoju prácu kvalifikovaní, podrobnosti je lepšie ponechať na nich.

Od roku 1994 teda fínske školy sami rozhodujú o tom, akým spôsobom budú svojich žiakov vzdelávať. Môžu si zostaviť vlastné osnovy. Môžu si vybrať, aké učebnice budú používať (alebo že nebudú používať žiadne); či budú známkovať alebo nie. Školy si sami rozhodujú o výbere zamestnancov aj o počte žiakov v jednej triede. Neexistuje školská inšpekcia, ani štátne skúšky. Štát určuje minimum učiva nevyhnutné pre každého a vyžaduje, aby na konci deviateho ročníka základnej školy dostal každý žiak známku, ktorá vyjadruje jeho prospech za ôsmy a deviaty ročník. Okrem toho vytvára pre školy vzdelávací program, ale účasť v ňom je pre školu dobrovoľná.

Toto je už na Slovensku úplná science fiction, však? U nás sa síce od učiteľov vyžaduje špecializované vysokoškolské vzdelanie, podrobne sa vykazujú a počítajú roky praxe a školenia, ale v konečnom dôsledku sa predpokladá, že učiteľ je nekompetentný blbec a preto smie fungovať len na základe dlhočizných a podrobných nariadení úradníkov, ktorí síce na škole v živote neučili, ale predpokladá sa, že tomu rozumejú stokrát lepšie. A potom je tu inšpekcia ministerstva školstva, ktorá je voči školám v rovnakom postavení ako dopravná polícia voči vodičom – teoreticky nás má chrániť pred rôznymi nebezpečenstvami, ale v praxi všetci vieme, že jej prvoradou úlohou je za každú cenu nájsť nejakú prkotinu, udeliť pokutu a zabezpečiť tak ďalší príjem do štátnej kasy.

Proste... iná kultúra.


Keď sa hovorí o školstve, reč sa často zvrtne na peniaze. Tu treba povedať dve dôležité veci. Po prvé, nie všetky peniaze, ktoré na papieri idú „na školstvo“ sa do škôl skutočne dostanú. Veľká časť ide na mzdy rastúcej armády úradníkov, ktorá v konečnom dôsledku nerobí takmer nič užitočné. To som sa ešte slušne vyjadril. Reálne, keby ministerstvo školstva jedného dňa vyhorelo, kvalita slovenského školstva by tým pravdepodobne dočasne vzrástla, lebo by pár týždňov nikto nemal čas na vymýšľanie nových tlačív. Mnohé peniaze sa stratia pri príprave učebníc. (Čo myslíte, prečo musia všetky školy používať na daný predmet jednu konkrétnu učebnicu, namiesto toho, aby ministerstvo školstva schválilo niekoľko učebníc, ktoré by boli v súlade s osnovami, a z ktorých by si školy mohli slobodne vybrať? Myslíte, že by vydavateľstvá nemali o taký rozsiahly trh záujem? Prípadne, prečo sa ani v dobe všadeprítomného internetu nemôžu učebnice publikovať aj v elektronickej podobe?) Ďalšie peniaze sa utopia v zbytočných školeniach. (Napríklad základy Wordu a Excelu pre ľudí, ktorí to už dávno majú v malíčku, ale aj tak musia mať papier o absolvovaní školenia.) Peniaze sa vyhadzujú aj na mnohé nezmyselné projekty. (Za niekoľko miliónov urobíme webovú stránku – nakúpime drahé proprietárne webové technológie, necháme si urobiť úžasný dizajn, napíšeme tri krátke články a... koniec.) Skrátka, ak sa aj nejaká vláda svojim voličom pochváli, že ide dať viac „na školstvo“, to ešte neznamená, že budú školy lepšie vybavené alebo učitelia lepšie zaplatení. Dokonca aj keď vláda oznámi, že sa učiteľom zvýšili platy, zvyčajne to znamená, že sa jedna zložka platu o desať korún zvýšila a druhá o desať korún znížila. Na túto tému by sa dalo veľmi dlho pokračovať.

Po druhé, testovanie PISA ukázalo, že vyššie výdavky na vzdelávanie nezaručujú vyššie vzdelanie. Napríklad v USA sú náklady na jedného žiaka pomerne vysoké a predsa sa krajina vo výsledkoch testovania umiestnila pomerne nízko, zatiaľ čo Fínsko, Kanada, Japonsko, Južná Kórea, Nizozemsko, Nový Zéland, Austrália a Česká Republika majú výrazne nižšie náklady a pritom dosahujú lepšie výsledky. Peniaze treba – je iste lepšie, ak žiakom neprší na hlavy cez deravú strechu a keď učitelia neomdlievajú od hladu – ale od istého množstva nie je najdôležitejšie, koľko peňazí minieme, ale akým spôsobom ich použijeme. Z blbosti sa nestane rozumná vec tým, že sa jej navýši rozpočet.

Keď už sme pri tých peniazoch, tak... vo Fínsku sa neplatí za štúdium na základnej, strednej, ani vysokej škole. (Uvažuje sa o zavedení poplatkov pre študentov z krajín mimo EÚ. Ak univerzita poskytuje možnosť štúdia jednotlivých predmetov aj pre ľudí, ktorí nie sú jej študentmi, za to sa platí.) Žiaci základných a stredných škôl dostávajú obedy zadarmo, žiaci základných škôl dostávajú zadarmo aj učebnice.

Súkromné stredné školy musia byť schválené štátom. Dostávajú rovnakú sumu peňazí na žiaka ako štátne školy a nemôžu vyberať ďalšie školné. Väčšinou sú to cirkevné alebo waldorfské školy.

Na strednej škole (gymnáziu alebo strednej odbornej škole) si žiak môže do istej miery stanoviť vlastný študijný plán. Školský rok je rozdelený na zhruba 5 častí; začiatkom každej časti vedenie školy vytvorí niekoľko rozvrhov hodín a každý žiak si vyberie niektorý z nich. (Znamená to, že študent môže venovať viac času svojmu obľúbenému predmetu, ale nemôže si zostaviť svoj rozvrh tak, že tam bude len jeho obľúbený predmet, prípadne jeho obľúbený predmet plus telesná a výtvarná výchova.)

Štúdium na gymnáziu je ukončené maturitou. Povinná je skúška z rodného jazyka (väčšinou fínsky, niekedy švédsky alebo sámsky jazyk), plus ďalšie tri predmety. Je možné maturovať aj z väčšieho počtu predmetov – horná hranica nie je stanovená. Tieto skúšky sa nerobia všetky spolu. Dvakrát za rok je „skúškové obdobie“, kedy študent môže robiť maturitnú skúšku z jedného alebo viacerých predmetov; najneskôr na záver tretieho roka štúdia musí ukončiť celú maturitu. Maturita je podmienkou štúdia na univerzite. Univerzity, na ktoré sa hlási veľa záujemcov, robia aj prijímacie skúšky.

Fínske školy majú príležitosť skúšať rôzne modely fungovania a vymieňať si skúsenosti. Pri výbere najvhodnejšieho variantu potom nemusia vychádzať zo špekulácií, ale majú aj reálne údaje. Väčšina základných škôl napríklad žiakov neznámkuje (okrem posledných dvoch ročníkov, kedy je to povinné), pretože sa ukazuje, že zlá známka väčšinou žiaka nemotivuje k vyššiemu výkonu, ale naopak znechutí. (To však neznamená, že sa výkony žiakov nesledujú. Hodnotenie je síce písomné a sústredí sa skôr na silné stránky žiaka, ale ak je jeho výkon v predmete celkovo slabý, môže z daného predmetu dostať hodiny navyše.) Zaujímavé je napríklad zistenie, že v menšej triede síce dokáže učiteľ ľahšie udržať poriadok, ale neznamená to, že sa tam žiaci naučia viac. Výhodnejšie je teda mať väčšiu triedu, a problémových žiakov posielať k osobitnému učiteľovi.

Dodajme ešte, že vo Fínsku sú učitelia dobre platení a spoločensky rešpektovaní. Preto je o túto profesiu veľa záujemcov a školy si môžu vyberať. Je mi jasné, že mnoho čitateľov v tejto chvíli namietne, že slovenskí učitelia by mali najprv poskytnúť rovnakú kvalitu ako fínske školstvo a až potom si môžu žiadať vyššie platy. To je úvod k nekonečnej diskusii na tému, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Opäť k tomu poviem dve veci:

Po prvé, vo väčšine civilizovaných krajín majú učitelia podstatne vyššie platy ako na Slovensku, aj keď niektoré z tých krajín majú školstvo v ešte horšom stave. Vyhovárať sa na celkovo nízke mzdy nepomôže. Práve v chudobnejších krajinách mávajú totiž učitelia relatívne vysoké platy – možno preto, že ich obyvatelia si viac uvedomujú význam vzdelania (zatiaľ čo v najbohatších krajinách si aj blbec môže byť istý, že bude žiť v blahobyte, najmä ak sa ani ľudia okolo neho príliš nezaťažujú vzdelávaním).

Po druhé, aj keby sme v tejto chvíli na Slovensko preniesli tých najlepších fínskych učiteľov a nejakým zázrakom ich naučili po slovensky... nemohli by tu robiť to, čo doma, pretože by tu na to nemali podmienky. Namiesto toho by do večera vypĺňali tlačivá a študovali, v ktorom dokumente sa musí prázdne políčko škrtať z ľavého horného rohu do pravého dolného, a v ktorom z pravého horného do ľavého dolného.

Čo s tým? Jedna z možností je zaviesť do škôl pravidlo, že sa každé ráno žiaci musia postaviť do pozoru a zaspievať štátnu hymnu. Kto si myslí, že to pomôže, nech zdvihne ruku... a rýchlo vyhľadá odbornú pomoc.


Keď som vymenoval výhody fínskeho školstva, na záver spomeniem aj jednu nevýhodu. Vo Fínsku je priemerný študent veľmi kvalitne vzdelaný. Chýba im však výrazná elita.

Porovnajme si napríklad výsledky testovania PISA a výsledky medzinárodnej matematickej olympiády, IMO. Pri testovaní úrovne matematiky v roku 2003 sa Fínsko umiestnilo na prvom mieste a Slovensko na 18. mieste z 29. Keďže PISA testuje 15-ročných študentov a na IMO väčšinou chodia 18-roční, pozrime si výsledky IMO o tri roky neskôr, čiže v roku 2006. Slovenský tím získal jednu zlatú medailu, dve strieborné a tri bronzové. Fínsky tím získal v rovnakom roku štyri bronzové medaily. IMO je oficiálne súťaž jednotlivcov, takže porovnávanie krajín je iba neoficiálne, ale celkovo sa v tom roku Slovensko umiestnilo na 18. mieste a Fínsko na 39.mieste z 90.

(Ak ma podozrievate, že som si štatistiku zmanipuloval, aby mi vyšlo to, čo chcem, pripomínam, že Fínsko aj Slovensko majú takmer rovnaký počet obyvateľov a na IMO posielajú rovnaký počet súťažiacich. Čísla teda netreba nijako prepočítavať. Ani rok 2006 som nevybral preto, že by to bol pre Fínsko zvlášť neúspešný rok na IMO. Naopak, bol to najúspešnejší rok z posledných desiatich. Zhodou okolností pre Slovensko tiež. Keby sme však zobrali ľubovoľný z posledných desiatich rokov, slovenský tím dosiahol lepšie výsledky ako fínsky... diskutabilný je azda rok 2007, kedy slovenský tím priniesol štyri bronzové medaily a fínsky tím jednu striebornú. To bola mimochodom za posledných desať rokov ich jediná lepšia ako bronzová medaila; slovenský tím v rovnakom období získal aj jednu zlatú a trinásť strieborných medailí. Už to nebudem ďalej rozpisovať; všetky údaje sú na webe.)

Ako vysvetlíme tento rozdiel? Isteže, úlohy na IMO výrazne prekračujú rozsah stredoškolského učiva; mnohí jednotkári by pri ich riešení ani netušili, kde začať. Na ich zvládnutie treba poriadnu prípravu, naštudovať literatúru a konzultovať s učiteľmi veci, ktoré na bežných hodinách nevysvetľujú. Predpokladám však, že väčšinu z toho, čo má k dispozícii slovenský študent, má aj fínsky... plus kvalitnejšie školstvo.

Myslím si, že v prospech slovenského študenta – alebo presnejšie v neprospech fínskeho – tu pôsobia dva faktory. Po prvé je to motivácia alebo skôr zvyk súťažiť. Fínsky študent do svojich trinástich rokov nie je známkovaný, nie je porovnávaný so svojimi rovesníkmi na základe jedného číselného ohodnotenia. Lenže práve to sa robí na IMO. Číselné hodnotenie má dvojaký účinok – úspešnejších povzbudzuje, menej úspešných deptá. Z psychologického hľadiska je možno lepšie dať si slovné hodnotenie „ja som dobrý, ty si dobrý, každý z nás je v niečom dobrý“ a neriešiť, kto je najlepší. Ak sa však uspokojíme s tým, že sme dobrí, a nesnažíme sa byť najlepší, zlaté medaily nám uniknú. (Fínsko získalo za celú históriu IMO iba jednu, v roku 1981.)

Po druhé, ak zhromaždíme na jedno miesto študentov, ktorý vynikajú v nejakom predmete, môžu sa navzájom inšpirovať, spolupracovať, diskutovať na danú tému – a to je prinajmenšom rovnako dôležité ako formálne vyučovanie. Vo Fínsku si talentovaný žiak síce môže zostaviť taký rozvrh, aby mal povedzme maximum matematiky, ale možno bude na škole jediný, kto to urobí. Nebude sa môcť na túto tému hlbšie porozprávať cez prestávku, ani po vyučovaní. Môže byť najlepší na škole... ale bude sám.

Fínske školstvo teda dnes stojí pred úlohou umožniť talentovaným žiakom špičkové vzdelanie a neohroziť pritom svoje doterajšie úspechy vo vzdelávaní väčšiny populácie. Slovenské školstvo zase potrebuje zastaviť úpadok vzdelania priemerných žiakov, pretože hŕstka vzdelaných v budúcnosti celú krajinu neutiahne. Možno sa dokážeme jeden od druhého poučiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cez Slovensko prúdia desiatky tankov a ďalších zbraní. Pozrite sa akých

Údaje OSN konečne odhalili informácie o vývoze zbraní, ktoré slovenská vláda nezverejňuje.

EKONOMIKA

Letisko ukázalo exkluzívny terminál. Pozrite sa ako vyzerá

Cez nový terminál už prešla britská premiérka Theresa Mayová, či futbalista Martin Škrteľ.


Už ste čítali?